Dobre? Dobre...

15.časť

„Uhm.. prepáč, nechcel som ťa nahnevať. Vieš čo? Vzadu sa uvoľnila jedna stolička, tak si sadnem tam. Ty len pokojne seď. Myslím , že to bude lepšie pre tvoje aj pre moje zdravie. Teda, nie žeby si bola nezdravá.... Idem radšej. “ - dopovedal svoj monológ , zvrtol sa na päte a odišiel. Ten chlapec bol celkom obyčajný. Žiadny playboy ani nič podobné.  Mal krátke hnedé vlasy vyčesané do hora a okuliare.  Oblečené mal džínsy a čierne tričko s potlačou nejakého animáku. No aj napriek jeho vzhľadu a správaniu sa mi do očí tlačili slzy. Našťastie som ich nemohla nechať tiecť, a tak som ten pocit skľúčenosti prekonala.
   Každú chvíľu som sledovala nástenné hodiny a ich hlučné
Tik-ťak . Čas sa vliekol pomalšie ako slimák a ja som sa potrebovala dostať čo najrýchlejšie domov.  Keď hodiny odbili 10 hodín, nevydržala som to a podišla k pani profesorke.
„Pani profesorka, je mi vážne zle. Všetko sa so mnou točí. Mohla by som zavolať mame nech po mňa príde? Myslím, že to už dlhšie nevydržím. ” - pri rozprávaní som bola presvedčivo dobrá . Moja bledá pokožka mi tiež veľmi pomohla.
„Samozrejme, zavolaj jej a choďte k lekárke . Čo ak máš nejakú virózu? Ale nepustím ťa samú . “ - profesorka si priložila prst k brade a začala si obzerať celú triedu.
„Kto by išiel tuto so slečnou k riaditeľni, a počká kým si po ňu neprídu? .... Nikto? Tak, Parker choď s ňou a dohliadni na to ,aby neodpadla. “
Z lavice sa postavil ten istý chlapec , ktorý si chcel ku mne ráno prisadnúť.
„Tak poď .“ povedal ,ale ani sa na mňa nepozrel , čo mi vyhovovalo. Otvoril dvere, podržal ich ,aby som prešla a za sebou ich zatvoril .
Po chodbe sme išli mĺčky. Zatiaľ čo on iba kráčal , ja som zúfalo hľadala nejaké kamery . Bála som sa. Našťastie ich tam bolo hneď niekoľko. Keď sme došli k riaditeľni , sadla som si na stoličku a on išiel za riaditeľom.  Asi mu vysvetľoval, čo sa deje. O necelých 5 minút sa dvere otvorili a vyšiel z nich on, napočudovanie sám.  Sadol si na štvrtú stoličku odo mňa . Myslela  som si, že budeme celý čas ticho, no on ho prerušil.
„Vieš, ráno sme si celkom nesadli. Tak čo začať od začiatku?  Ja som Nick . “ - zasmial sa a vystrčil svoju pravú ruku. No hneď ,keď videl môj nezmenený výraz tváre a ruky zaťaté v päsť, odtiahol ju.
„Začínam sa ťa báť.“ - na túto poznámku som sa musela zasmiať.
„ Videl som práve úsmev? Áno! Som dobrý.  Takže čo sa o sebe niečo dozvedieť? Volám sa Nick Parker , mám jednu mladšiu sestru. Má 6 rokov. Mama a otec sú právnici a tak nie sú často doma . Mám rád hudbu a šport. A čo ty? “ - zase sa zasmial a jemne si rukou prehrabol vlasy. Bolo na ňom vidieť, že je nervózny .
Postavila som sa a pozrela som na neho pohľadom “zabiť ťa dnes alebo zajtra? “
„ Takže veľmi dobre ma počúvaj, nebudem sa opakovať.“ - nasadila som ten najodpornejší hlas , aký som mohla.
„Neviem o čo sa snažíš ,ale my nebudeme nikdy kamaráti a ani nič podobné . Chceš si niečo dokázať či čo? Už od prvého okamihu , keď som ťa videla sa mi hnusíš. Je mi z teba zle rozumieš? Chceš napádať bezmocné dievčatá, ale ja ti niečo poviem. Niesom bezmocná! Dokážem ti ublížiť viac ako si myslíš ,takže pre tvoje dobro sa mi vyhýbaj! Je ti to jasné?!? “
V tej chvíli konečne dorazila mama. Rýchlosťou svetla som si zobrala školskú tašku , poslednýkrát na neho zagánila a odišla som .
„Čo ti je Liss? “ - starostlivo sa opýtala mama.
„Nechaj to tak mami. Nerieš to , prosím.  Neskôr sa o Tom porozprávame. “ - pokúsila som sa s ňou hovoriť kľudnejším tónom.
„Dobre teda,ale povieš mi to . Sľubuješ? “ - povedala a vystrčila malíček .
Keď som ho chytila , povedala som : „Sľubujem .“
Spoločne sme sa na tom zasmiali a mama už menila tému.
- „Tak čo si dnes urobíme na večeru? “
- „Neviem ako ty ,ale ja mám strašnú chuť na hamburgery. “
- „Fajn . Objednáme si ich alebo urobíme? “
-  „Samozrejme, že urobíme.  Aspoň bude sranda.“

S mamou sme mali po 20 minútach pripravené výborne hamburgery. Keď prišiel ocko , pochválil nás a spoločne sme si pozreli film . Neviem jeho názov,ale bol veľmi pekný , hoci trochu smutný. Hlavná postava na konci spáchala samovraždu . Najhoršie je , že nevysvetlili prečo . Kvôli tomu nebudem spať . Nenávidím nedokončené konce . Zrazu som si na niečo spomenula.
„Mami, oci. “- oslovila som ich a čakala na ich reakciu.
„Áno ,Liss. Čo by si rada?“ - odpovedal mi ocko.
„Chcem zmeniť školu.“ - povedala som so zatvorenými očami . No ich moje želanie vôbec nevyviedlo z miery.
„ A dôvod? “ - opýtala sa pre zmenu mama.
„ Nemám rada chlapčenskú spoločnosť. Bojím sa , to snáď chápete. Nemohla by som prestúpiť na nejakú dievčenskú školu? “ - sypala som zo seba.
„Robil ti niečo nejaký chlapec? “ - opýtali sa moji rodičia súčasne, až som sa musela pousmiať.
Keď som nad tým tak rozmýšľala ,tak mi žiadny chlapec nijako neublížil. Možno preto , že som mu nedala možnosť . Či nie?
„Nie, ale..“ - prerušila ma mama.
„Žiadne ale . Pokiaľ ti nikto nijako neubližuje , nikam prestupovať nebudeš. Ak si bude na teba nejaký chlapec dovoľovať, pôjdeš za riaditeľom a ten to oznámi nám. Je informovaný o celej situácii. V takomto prípade prestúpiť smieš. “ - To , čo hovorila mama dávalo zmysel  , no nepresvedčilo ma to.

Ahojte, takže toto je prvá časť v roku 2018  a tým vám chcem do nového roku popriať hlavne veľa zdravia, šťastia a lásky. Dúfam, že som vám nová časť páčila. Stále platí to, že do komentárov alebo do správy môžte písať svoje názory na to ,ako by príbeh mohol pokračovať. Budem rada za každé prečítanie , vote či koment. Ďakujem vám za to , že ste pri mne v roku 2017 stáli a povzbudzovali ma. Dávali ste mi silu a nebyť vás, nikdy by som nič nenapísala. Dúfam, že aj v tomto roku budete pri mne stáť a pomáhať mi s mojou tvorbou . Pretože tento príbeh je bez vás NIČ. Ďakujem . Určite komentujte.   Byé Byé