Po pár dňoch som si uvedomila, že vlastne viem, kam chodí na školu. Hneď po tom, ako som skončila v škole, som sa rozhodla, že tam zájdem. Ak toto mal byť nás koniec, potrebovala som to vybaviť osobne a nadobro.
Keď už všetci vyšli zo školy, myslela som si, že sa neobjaví. Vyšli už všetci jeho spolužiaci a jeho stále nikde nebolo a zmocňoval sa ma strach. Čo ak sa mu niečo stalo?
Hneď na to však vyšiel. V teplákoch, ktoré mu proste slušeli a v tričku, ktoré mu obrysovali telo. Keď ma uvidel, zastavil sa v chôdzi a zahryzol si do pery.
"Ako si to celé predstavuješ?" nechápala som to, nechápala som, Mišo.
"Ja..."
"Proste prídeš, pobozkáš ma, necháš ma nech sa do teba zamilujem a potom odídeš, akoby sa nič nestalo. Počkať, veď sa asi aj tak nič nestalo. Zabudla som na tie vaše namyslené hokejistické mozgy."
Možno som nič z toho nemyslela vážne. Či? Sama som už nevedela čo si myslieť, vedela som iba, ako moc som po ňom vždy túžila.
"Mal som to ťažké."
"Choď do čerta s tvojimi hroznými výhovorkami Mišo! Už ti neverím ani pol slova. Čo si si myslel? Čo si to o sebe myslíš?" kričala som a v očiach sa mi formovali slzy.
Bez slova sa priblížil ku mne a chytil ma za bradu. "Prestaň." zašepkal.
A potom sa to stalo znova.
YOU ARE READING
euphoria
Short StoryPamätám si na deň, v ktorý sa odtrhol z reťaze. Bol to deň, keď sa všetko zmenilo, deň, v ktorý som vedela, že je niečo zle. Bol to deň, v ktorý som sa rozhodla mu pomôcť.
