"V pohode?" spýtala som sa ho, keď sa usadil pri zadnom východe na schodoch.
Iba kývol hlavou. Rozhostilo sa medzi nami ticho.
"Stále s týmto celým nesúhlasím." zašepkal a ja som iba chápavo prikývla. Po chvíli však pokračoval.
"Strašne mi chýba otec a bolí ma že si týmto celým musel prejsť. A nenávidím toho idiota za to, že zničil vzťah mojich rodičov, no ak je mama šťastná, už to nechám tak. Bude to dobré." povedal a ja som ho objala okolo pliec, keď som si vedľa neho sadla.
"Bude." zopakovala som a oprela som si hlavu o jeho rameno tak, ako vtedy pred mojim panelákom.
"Ďakujem že si dnes tu." zašepkal a pohladil ma po ruke.
"Neďakuj. To je samozrejmosť."
Znovu sa medzi nami rozhostilo príjemné ticho. Zavrela som oči.
"Nemám chuť sa tam vrátiť. Ale keď budú hrať nejakú dobrú pesničku, vezmem ťa na parket." zasmial sa Mišo a ja som sa tiež neubránila úsmevu.
"Ľúbim ťa." vyhŕkol odrazu a ja som s prekvapením pozrela na jeho vystrašenú tvár.
Nadýchla som sa, no nenechal ma odpovedať.
Pobozkal ma. Najnežnejšie, tak, ako ešte nikdy.
Keď sa odtiahol, v bruchu som mala roje motýlikov tak, ako po prvý raz, keď ma vzal za ruku alebo keď sa na mňa vtedy na zimnom štadióne usmial.
"Aj ja teba." zašepkala som mu do pier, keď sme si vymenili ďalší bozk.
Sedeli a bozkávali by sme sa tam ešte dlho, keby ma nevzal za ruku, nezdvihol ma na nohy a neťahal ma na parket s tým, že je čas na tanec. A vtedy, v jeho náručí, knisajúc sa do tónov hudby, som vedela, že budeme v poriadku. Obaja. Pretože máme jeden druhého a sme šťastní.
A vždy by to malo byť o šťastí.
Koniec.
YOU ARE READING
euphoria
Short StoryPamätám si na deň, v ktorý sa odtrhol z reťaze. Bol to deň, keď sa všetko zmenilo, deň, v ktorý som vedela, že je niečo zle. Bol to deň, v ktorý som sa rozhodla mu pomôcť.
