BEŽ [Marcel a.u]

I.

Školské dni boli nudné ako vždy. Za posledný týždeň boli na obed tri krát zemiaky a dva krát som dostala menej ako plný počet bodov. Raz som sa potkla a tri krát sa na mňa pozrel ten nový chalan.

Je celkom divný, ale kto z nás nie je.

Práve uplynulo prvých 10 minút z voľnej hodiny a mňa už táto nuda ubíja.

„Ahoj," zaznelo nado mnou. Zo zeme na ktorej sedím som sa pozrela za zvukom ktorý prichádzal zhora a samozrejme tam stál ten podivín.

Tak to už je štyri krát. Rekord.

„Čau," prikývla som a posunula som sa, aby som spravila miesto pod stromom aj preňho.

Iba vedľa mňa potichu sedel, znak hanblivosti, ktorý však nebol vidieť v spôsobe akým sa niesol. Aj keď jeho vizáž sa rozhodne snažila práve túto teóriu pretlačiť.

„Presťahovali ste sa sem z Británie?" opýtala som sa ho, aby som prerušila to trápne ticho.

„Z Británie? Ako....ako si to vedela?" poslednú časť pošepkal.

„Kámo, ja viem, že sa snažíš zakryť ten prízvuk, ale po pravde, nikoho tým nepresviedčaš."

Možno sa snaží zakryť aj viac vecí.

„Nemusíš sa báť, tu sa ti za to nebude nikto smiať. Sú tu síce idioti, ale sme dospelí ľudia. A Briti sú všeobecne hot, takže si v pohode," mykla som plecami.

Na toto už zareagoval, ale iba úškrnom, ktorý bol čokoľvek, len nie hanblivý.

„Fajčíš?" opýtala som sa na čo jemu zrejme padol kameň zosrdca.

„Preboha cigarety, ano," vydýchol, „odkedy som v Amerike, nemal som ani jednu."

„Tak poď," zdvihla som sa, „tu je síce zakázané fajčiť, ale mám svoje skryté miesta."

Prišli sme za plot školy do mestského parku, ktorý je hneď vedľa. Opustiť areál počas vyučovanie je síce zakázané, ale cez obedovú pauzu je na to času dosť.

Cigarety v rukách, vzal si môj zapalovač a zručne si pripálil. Tento chlapec veru nefajčí prvý krát.

„Tak prečo ste sa presťahovali? Rodičia za prácou? Rozvod?"

„Hej počuj, nie si ty nejaká veľmi múdra? Dnes som niekoho počul o tebe rozprávať."

„Som, nie som, čo ja viem. Známky nie sú znak múdrosti, takže, kto vie."

„Ale máš dobré známky, nie?"

„Celkom hej."

„Tak to je sranda. Kto by bol čakal, že bifľoš bude chodiť poza školu keď to nie je dovolené a fajčiť."

„Heej, ak ma chceš súdiť tak padaj," povedala som aj keď viem, že on to tak zrejme nemyslel. Je to iba doberanie, „a ak je tu niečo sranda, tak to je chlapec čo vyzerá ako keby sa obliekol v skrini svojho dedka a bol ten najväčší učiteľkin pes, ktorý ale v skutočnosti prepadá a zapaľuje cigarety so skúsenosťou 30 ročného fajčiara. Všetci máme svoje tajomstvá."

„To je fér. Ako vieš, že prepadám?"

„Na druhom poschodí vedľa zborovne je nástenka hanby, nevieš o tom? Chodím sa tam smiať na tých chudákoch. Škodoradosť je moje druhé meno."

„Počkaj to vážne? Teraz sranduješ."

Jeho výraz bol taký prekvapený až bol vtipný.

„Robím si piču neboj," zasmiala som sa, „iba som niečo omylom počula a tak to viem."