Kde si Láska?

6. Mal

Potom som ho objala. Na jeho tvári sa znovu objavil úsmev. Mám rada, keď sa usmieva...

Nina - A ako vyzerá tvoja sestra?
Gastón - Ja už ani neviem. Pamätám si ju len keď odchádzala. Nasadla do auta a išla preč...
Nina - Asi nevieš, kde by sme ju mohli nájsť?
Gastón - Neviem... vieš... mala 15 keď odišla...
Nina - A vieš ako dlho je už preč?
Gastón - Pomaly to budú 3 roky.
Nina - Ja ti ju pomôžem nájsť...

Keď sa Gastón usmial, bolo to pre mňa skvelé znamenie. A ako som mu sľúbila, hneď na ďalší deň sme išli hľadať prvé stopy...

Prehľadali sme skoro celú izbu, no nikam sme sa neposunuli. Až keď som v roku izby našla kresby. Zobrala som ich do ruky a Gastón ku mne hneď pribehol...

Gastón - Čo to je?
Nina - Nejaké kresby...
Gastón - ...
Nina - Gastón je ti zle?
Gastón - ...
Nina - Mám ti doniesť vodu?
Gastón - ...
Nina - No tak... odpovedz mi!

Nepovedal ani slovo. Len sa pozeral na tie papiere a pohľadom na nich hypnotizoval jednu budovu. Potom mu z očí začali padať slzy a konečne sa pohol. Jeho pohľad zapichol do mojich očí.

Gastón - Ja... tá budova... už viem kde ju nájdeme. Prečo mi to nenapadlo skôr?
Nina - Ale čo je to za budovu?
Gastón - Je to lúka, ktorú sme pred pár rokmi spolu objavili. No a na tej lúke je starý opustený dom... určite bude tam... cítim to!
Nina - Tak na čo čakáš? Ideme za ňou.
Gastón - Ja neviem... mám taký divný pocit.
Nina - Ale veď si vravel, že ju chceš nájsť, že ti chýba...
Gastón - To áno, ale teraz, keď už viem kde je, mám pocit, že už ju nepotrebujem nať blížko seba... to, že odišla muselo mať nejaký dôvod. A čo ak sa nebude chcieť vrátiť?
Nina - No tak to nezistíme, kým sa jej to nespýtame. No tak Gastón... sme možno tak blízko a ty to vzdáš?
Gastón - Nie... máš pravdu Nina. Teraz sa už nemôžeme vzdať.

Kým Gastón bolil nejaké veci, ja som napísala na papier presne to, čo mi Gastón nadiktoval: ,,Odišiel som s Ninou hľadať Mal... mám vás rád.'' Potom som papier položila na kuchynskú linku. Gastón mi podal batoh a vyrazili sme. Cesta bude naozaj dlhá.

Už kráčame hodinu a ja začínam byť trochu unavená, no aj tak pokračujem ďalej. No po ďalšej hodine mi je už vážne zle. Slnko nepriemne praží a mne sa začína trochu točiť hlava. Gastón tiež nevyzerá dobre.

Nina - Gastón dajme si pauzu.
Gastón - Nemáme čas oddychovať!
Nina - Prosím... som unavená a ty určite tiež. Vidím to na tebe.

Gastón zastavil a otočil sa na mňa. V jeho očiach sa objavilo zdesenie. Čo sa stalo?

Gastón - Nina cítiš sa dobre?
Nina - Prečo?
Gastón - Si biela ako stena. Nechce sa ti zvracať?
Nina - Ja len... to to slnko...
Gastón - Sadni si a tu máš vodu.
Nina - Je mi strašne teplo.
Gastón - Prepáč mi to. Netušil som, že nie si zvyknutá a nakéto túry.
Nina - Keď som bola malá, mama ma v lete púšťala tak akurát do bazénu na našom dvore. Nie som zvyknutá na takého počasie...
Gastón - To som nevedel...
Nina - Nemal si ako... ideme?
Gastón - Nechceš si ešte trochu oddýchnuť? Ešte stále si trochu bledá.
Nina - To je vpohode. Ja to zvládnem.
Gastón - Tak ideme. Ale keby ti bolo zle tak mi to hned povieš. Dobre?
Nina - Dobre oci...

Na tejto vete sme sa zasmiali a potom sme pokračovali ďalej.

Kráčame už ďalšie dve hodiny ale, k nášmu cieľu sme ešte neprišli. Je akurát jedna hodina poobede, čo znamená, že slnko svieti najviac. Je mi strašne teplo a začína sa mi zle dýchať. Chcela som to ísť povedať Gastónovi, no ten ma predbehol:

Gastón - Dáme si prestávku.
Nina - Si v pohode?
Gastón - To nič nie je...

Začal tak prudko dýchať a zrazu sa mu podlamili kolená. Spadol na zem a ja som sa strašne zľakla. Jeho koža na rukách začínala mať fialový nádych. Okamžite som mu vytiahla fľašu s vodou.

Nina - Napi sa...
Gastón - Ďakujem.
Nina - Gastón nesmieš sa tokto prepínať. Ublížiš si.
Gastón - Som v pohode...
Nina - Ale tvoje telo a koža hovoria niečo úplne iné.
Gastón - Dobre... ja len... potrebujem ju vidieť.
Nina - Myslíš Mal?
Gastón - Potrebujem vedieť, že je v poriadku.
Nina - Ak sa ale budeš takto prepínať, dostaneš sa akurát tak do nemocnice. Takže už žiadne nadľudské výkony.
Gastón - Dobre.

Ešte chvíľu sme tam sedeli. Potom sme si dali niečo male pod zub a rozhodli sme sa pokračovať v našej ceste.

Tá cesta je doslova nekonečná. Už sme prešli asi 15 kilometrov a nikam sme neprišli. Z môjho premýšľania ma prerušil Gastónov hlas:

Gastón - Sme tu... to je tá lúka.

Prstom ukázal na lúku obkolesenú stromami. Ked sme sa pomedzi ne predrali, uvidela som malú chalúpku. Pri nej je studnička. Gastón išiel hneď ku chalúpke.

No a keď sme od nej boli vzdialený asi na 500 metrov, zbadala som dievča. Kratšie fialové vlasy, kožák a optiahnuté nohavice. Potichu som zašepkala:

Nina - To je tvoja sestra? To je Mal?
Gastón - Áno... je to Mal. Ona naozaj žije.

Potom sa otočila našim smerom. Chvíľu sa na nás pozerala a potom začala kráčať našim smerom. Z jej očí začal sršať hnev. No a potom zakričala:

Mal - Kto ste! A čo tu robíte?
Nina - ...
Gastón - Ty ma nepoznáš?
Mal - Neviem, kto ste! Neviem, čo tu chcete. Ale ak okamžite neodídete, tak vás...

Moje srdce začalo byť ako o závod. Ona by bola naozaj schopná nás zabiť? Vôbec nie je taká, akú mi ju Gastón opisoval. Je iná... je zlá.

Stále sa na nás neprestala pozerať. Prepaľovala nás, každým jej pohľadom.

Gastón - Mal... ja viem, že ty takáto skutočne nie si.
Mal - Ako by si to mohol vedieť? A teraz odíďte, inak vás zabijem!
Gastón - To by si neurobila. Mal... ty si ma vážne nemamätáš?

Gastón sa postavil a kráčal jej naproti. Mal sa na neho pozerala, no potom sa v nej niečo zlomilo a ona padla na kolená. Jej oči zaplavili slzy.

Gastón - Boli sme si kedysi tak veľmi blízky. No potom si odišla Mal... a naša rodina sa zrútila... Mal chýbaš nám...
Mal - Gastón... si to naozaj ty?

Takže čím začať... no najskôr sa ospravedlňujem, že nevyšla kapitola už skôr ale mam zaracha a na mobilu môžem byť len chvíľu.

A teraz vám chcem ešte popriať krásny silvester a veľa šťastia do roku 2018.

Dúfam, že sa vám táto časť pači. Ďalšia výjde až okolo 3.