Kde si Láska?

9. Rande

Gastón - Nina to je v poriadku.
Nina - Odpustíš mi niekedy?
Gastón - Ja som ti už dávno odpustil Nina.

Gastón
Nikdy som nič tak silné necítil... Nina je tá pravá. Nesmiem ju už nikdy opustiť.

Dni ubiehali a my sme si s Ninou boli stále viac a viac bližší. Čím ďalej, tým viac sa potvrdzuje môj pocit, že sme si súdení.

A dokonca som sa zmenil. Nina mi pomohla nájsť toho milého Gastóna, ktorého som celé tie roky skrýval.

No a dnes mám s Ninou oficiálne prvé rande. Akurát stojím pred jej domom... zvoním na zvonček a dvere mi otvára veľmi pekne dievča s tym najsladším úsmevom na tvári.

Nina - Ahoj Gastón...
Gastón - Si nádherná.
Nina - Kam ma chceš zobrať dnes?
Gastón - To nechaj na mňa.

Usmial som sa na ňu a vo mne sa striedali rôzne pocity. Nechceme radšej popracovať na upevnení náško kamarádstva? Alebo vážne chcem vsťah? A keď to teraz nevýjde, stratím ju už navždy?

Neisto som vykročil a Ninu som chytil za ruku. Moje telo zalial nečakaný nával tepla. Pomalým krokom sme sa vybrali na miesto.

Kráčame cez park, všade je ticho, hviezdy nám osvetľujú cestu a Nina sa neskutočne pekne usmieva.

Keď prichádzame na miesto, Nina zalapá po dychu. Nachádzame sa na lúke a nad nami nie je nič iné ako hviezdy. Všade dookola sú stromy a v tráve sa občas objaví nejaká tá svetluška.

Sadáme si na deku, ktorú som priniesol. Nebudeme predsa sedieť na zemi! Nina mi pomáha vyložiť všetky tie dobroty. Máme tu koláčiky, obložené chcebíčky, jahody, zmrzlinu a všeličo iné.

Keď sme dojedli, ľahli sme si na zem a sledovali sme hviezdy. No keď sa ku mne Nina trochu pritlačila, moje srdce začalo biť tisícnásobne rýchlejšie.

Po chvíľke sledovania hviezd sme sa posadili. Chceli sme si naliať vodu ale naše pohľady sa stretli. Vtedy som pocítil neskutočný chtíč, spojiť naše pery do bosku.

Najskôr som spojil naše ruky. Potom som sa pomaly začal približovať. Bál som sa ale Nininej reakcie. No čím som bol bližšie, cítil som, ako sa jej tep zrýchľuje. A keď som už bol úplne blízko, Nina zavrela svoje oči a jemným kývnutím mi naznačila, že to chce tiež.

Naše pery sa teda spojili. Nič okúzľujúcejšie som ešte nezažil. Nina je tak skvelá. Naše pery sa zliali do jedných a už neexistovala vec, ktorá by to mohla prerušiť.

Keď sme sa už od seba oddelili, cítil som sa neskutočné. Keď som sa pozrel na Ninu, do jej tváre sa nahrnula krv. Je tak nádherná.

Je to iná Nina než som kedysi pred tým poznal. Nie je to tichá Nina, ktorá je stále zaborená v knihách. Tá Nina, ktorá sa stále ukrýva pred pohľadmi ostatných ľudí.

Táto Nina je sebavedomé mladé dievča, ktoré vie, čo chce v živote dosiahnuť. Skúša nové veci a ťažkým výzvam sa vždy postaví čelom. A presne túto Ninu milujem...

No a keď sme sa obaja konečne prestali vznášať v oblakoch, dopriali sme si tú vodu. Studené kvapky sa snažili predrať mojim vyschnutým hrdlom a poviem vám, že práve toto som teraz potreboval.

Stále sa ale neviem spamätať z toho, že Nina nášmu bosku neozporovala. No potom sa jej z oka začali kotúľať slzy.

Gastón - Nina..., si v poriadku?
Nina - Som...
Gastón - Tak potom prečo tie slzy?
Nina - Vieš Gastón, keby mi pred polrokom Luna povedala, že sa zamilujem, vysmiala by som sa jej a povedala by som je, že je to nemožné. No a keby povedala, že sa zamilujem práve do teba, to už by som ju vyhnala preč... ale teraz... som tu... s tebou a... a cítim sa... šťastná... šťastná ako nikdy pred tým.
Gastón - No tak neplač... milujem ťa...

Objal som ju no to, čo sa stalo potom by som nečakal ani v tom najlepšom sne.

Nina pohľadom vyhľadala moje pery a znovu ich spojila s tými svojimi. No teraz to už bolo o čosi hlbšie. Dala si ruky okolo môjho pásu a ja som sa prstami jemne zaboril do jej vlasov.

Naše srdcia bili ako o preteky a mal som pocit, že nám časkoro vyskočia z hrude von. Milujem ju.

No už je dosť hodín... pozbierali sme zvyšky z jedla, pobalili sme to do košíka a deku sme poskladali na vrch. Potom sme sa chytila za ruky a ruka v ruke sme išli domov.

No v tom mi zavolali rodičia. Aj ked som veľmi nechcel rušiť našu romantickú chvíľku, zodvihol som to.

Mama - Kde si Gastón? Si v poriadku?
Gastón - Som v poriadku ale čo sa stalo?
Mama - Ty si nebol doma?
Gastón - Nie... bol som vonku.
Mama - Celý náš dom je v plameňoch.
Gastón - Ako to, že v plamenoch?
Mama - To ešte nik neviem... mne len volala suseda, že... náš dom... horí...
Gastón - Mami to bude v poriadku... všetko sa vyrieši. Len prosím neplač.
Mama - Mám ťa rada. Ale kde budeš spať?
Gastón - To už nejako vyriešim. Ahoj...

Hovor som zrušil a stále som sa spamätával s toho, čo som sa práve dozvedel. Náš dom vyhorel...

Nina - Gastón... je všetko v poriadku?
Gastón - Mohol by som u teba dnes prespať?
Nina - Jasné, ale čo stalo?
Gastón - Náš dom vyhorel...
Nina - Panebože... môžeš zostať, ako dlho budeš potrebovať.

Potom ma Nina objala. Asi už vycítila, že práve takého objatie potrebujem. A možno ma už pozná tak dobre, že vie, že jedine takéto objatia ma vedia upokojiť.

Keď sme prišli do jej domu, hneď ma zaviedla do jej izby potom išla dole za mamou. Nechala pootvorené dvere a tak som celý rozhovor počul.

Nina - Ahoj mami...
Mama - Ahoj dieťa.
Nina - Mami dnes tu na noc zostane Gastón...
Mama - Ty si sa zbláznila? Zabudni na to, že mi sem budeš na noc vodiť chlapcov! A teraz mu povedz, nech sa spakuje a maže domov!
Nina - To je práve to...! On nemá kam ísť! Ich dom práve vyhorel a rodičia sú preč! Ale tak ho...
Mama - Tak ale to je iné. Potom tu môže zostať ako dlho bude potrebovať.
Nina - Ďakujem mami...
Mama - Nemáš za čo dieťa.

Potom som uz len počul tiché pomalé kroky a v izbe sa onedlho objavila Nina. Aj napriek tomu, čo sa práve stalo si udržala ten rozkošný úsmev na tvári.

Takže je tu ďalšia kapča... aj vám tak blbne wattpad?

Dufam, že sa vám páčila... a čo tak urobiť charakterAsk? Alebo aj otázky na mňa? Môžete sa ma spýtať v komentároch... a ja budem odpovedať.