Kde si Láska?

14.

Gastón - Cítim, že sa tam stalo niečo, čo si mi nepovedala... a je to dosť podstatný moment.
Nina - No... my sme sa tam... my sme sa tam prvý krát... no... my sme sa... pobozkali.

Gastón

V tom som pred očami uvidel všetko. Náš prvý open, naše stretnutia, naše prvé rande, náš prvý bosk... ples. Ale mal som pocit, že si na niečo ešte neviem spomenúť. Neviem si totiž spomenúť, čo sa stalo, a prečo som v nemocnici.

Gastón - Nina ja... chcem vedieť, čo sa stalo po tom záverečnom večierku...
Nina - Ty... ako to... ten večierok...
Gastón - Spomenul som si na všetko až po večierok... ale chcem vedieť, čo sa stalo potom...
Nina - My sme sa... ja som ťa... vyhodila z domu...
Gastón - Ale prečo?
Nina - Pretože som sa do teba zamilovala, ale ty si zaslúžiš lepšiu...
Gastón - Nina ty si to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť... mal som ťa rád, ale teraz, som vďaka tým fotkám pochopil, že ťa...
Nina - Že ma už nemáš rád...
Gastón - Nie... Zistil som, že ťa milujem...

Ten jej pohľad bol až smiešny. Ale vďaka nej som si na všetko spomenul. No a potom z mojich úst vypadlo niečo, čo by čakal asi každý.

Gastón - Prídeš aj zajtra Nina?
Nina - Samozrejme.
Gastón - A Nina...
Nina - Áno?
Gastón - Mohol by som si tu ešte nechať tie fotky?
Nina - Sú tvoje...

Nina odišla a ja som si znovu začal prezerať tie fotky. Všetky od začiatku. Hneď prvá fotka bola z Open music.

Nikdy nezabudnem na ten pocit. Stál som tam na tom pódiu sám... hudba začala hrať a ja som stratil všetku nádej. Pomaly som sa zmieril s tým, že Nina nepríde. No ona počas piesne prišla. Nikdy som necítil nič také...

Chcel som ju poboskať, no potom som videl ten jej pohľad. Bola tam tak vystrašená a jej pohľad bol zabodnutý len do mojich očí. Napokon som uznal za vhodné ju len objať. Bol som rád, že ma v tom vtedy nenechala samého...

No potom som listoval ďalej... našiel som jednu veľmi peknú fotku... boli sme v škole...

Ešte do teraz si pamätám ten pocit. Bolo to presne v deň plesu. Bol to deň, keď sme rozhodli, že by o našom vsťahu mali vedieť aj ostatní. Chceli sme sa totiž vyhnúť tomu, aby sa na nás pozerali ako na bláznov.

Boli sme veľmi zamilovaní a nechceli sme nič riskovať. V ten deň som ju vlasne objal len tak. Bez dôvodu, bez zámienky... proste som ju objal, pretože som ju miloval.

No prišiel čas nájsť ďalšiu spoločnú fotku. A keď už som si myslel, že žiadnu nenájdem, našiel som tam tú poslednú, ktorú som videl aj vtedy.

Toto je fotografia z nášho prvého rande. Znovu vo mne vybuchla explózia citov.

Pamätám si ako som najskôr spojil naše ruky. Potom som sa pomaly začal približovať. Bál som sa ale Nininej reakcie. No čím som bol bližšie, cítil som, ako sa jej tep zrýchľuje. A keď som už bol úplne blízko, Nina zavrela svoje oči a jemným kývnutím mi naznačila, že to chce tiež.

Naše pery sa teda spojili. Nič okúzľujúcejšie som ešte nezažil. Nina je tak skvelá. Naše pery sa zliali do jedných a už neexistovala vec, ktorá by to mohla prerušiť.

Keď sme sa už od seba oddelili, cítil som sa neskutočné. Keď som sa pozrel na Ninu, do jej tváre sa nahrnula krv. Je tak nádherná.

Musel som sa nad tou spomienkou pousmiať. Prezeral som si ešte aj ine fotky...

No potom prišiel čas album zavrieť a počkať na večeru... a ani som dlho čakať nemusel. Už po pár minútach sa tu objavila sestrička aj s podnosom, na ktorom je moja večera.

Túto sestričku mám veľmi rád. Môže mať tak 30 rokov a vždy sa so mnou zostane na chvíľu rozprávať. A dnes tomu samozrejme nebolo inak. Sadla si na stoličku vedľa mojej postele a kým som jedol, celý čas sme prekecali.

Sestrička - Ahoj...
Gastón - Ahoj
Sestrička - Dopočula som sa, že si si konečne na všetko spomenul.
Gastón - Áno...
Sestrička - To je skvelé.
Gastón - Spomenul som si vďaka fotografiám... doniesla mi ich moja frajerka...
Sestrička - Ty si si ju pamätal?
Gastón - Nie... veď preto som ti o nej nikdy nehovoril.
Sestrička - Tak to ťa potom čoskoro prepustia. Určite sa tešíš...
Gastón - Som rád, že pôjdem zase domov. No budeš mi chýbať.
Sestrička - Ale veď ak chceš, môžeš ma chodiť navštevovať.
Gastón - To akože naozaj?
Sestrička - Jasné, že áno... Keď budeš chcieť prísť, tak zavolaj...
Gastón - Ale ja na teba nemám číslo!
Sestrička - Ja ti ho napíšem na papier.
Gastón - Ďakujem...
Sestrička - A mimochodom som Elizabet ale vsetci ma volajú Elis..., takže mi môžeš tikať.
Gastón - Dobre Elis...

Potom sme sa už len rozprávali o pár veciach a odišla. Zostal som tu sám a prvý krát som sa tak aj cítil. Oddelený od všetkých. Cítil som sa po prvý krát v živote nechcený.

Ráno som sa zobudil a čakal som na vizitu. Tam mi doktor konečne oznámil, čo so mnou bude.

Doktor - No tak Gastón... dnes sú tvoje vysledky znovu lepšie ako včera. Takže ak aj večer bude všetko v poriadku, tak ťa zajtra pošleme domov.
Gastón - Tak to je veľmi dobrá správa... Ďakujem.

Keď doktor odišiel, do izby sa vrútil Matteo aj s Ninou.

Matteo - Ahoj kamoš... takže čo je pravda na tom, že ti tuto tento zázračný človek pomohol?

Tak divne sa usmial a potom rukami ukazoval na Ninu. Tá sa len milo usmiala.

Nina - Ahoj...
Gastón - Ahojte. A áno, Nina mi včera doniesla fotky.
Matteo - Fotky?
Nina - Áno... naše spoločné fotky. Dúfala som, že si vďaka nim spomenie.
Gastón - A bol to senzačný nápad. Vďaka tým fotkám som si na Nimu spomenul.
Matteo - Tak to je super a kedy ťa prepustia?
Gastón - Ak budem mať večer dobré výsledky tak ma už ráno pustia domov.
Nina - A kde budeš bývať?
Gastón - Mama vraj našla nejaký hotel... takže asi tam.
Matteo - Tak to nie! Ak potrebujete bývanie môžete bývať kľudne u mňa. Izieb máme dosť.

Potom sme sa este chvíľu rozprávali. No a keď skončili návštevné hodiny a Nina s Matteom išli domov, znovu som tu zostal sám. O hodinu príde doktor a povie konečné rozhodnutie.

Takže predposledná kapitola. Rozhodla som sa, že to ukončím na 15. kapitole.

Dúfam, že sa vám už príbeh zobrazuje.