Kde si Láska?

10.

Potom som už len počul tiché pomalé kroky a v izbe sa zanedlho objavila Nina. Aj napriek tomu, čo sa práve stalo si udržala ten rozkošný úsmev na tvári.

Nina
Po malej nezhode s mamou sme išli spať. Gastón už zaspal, ale ja to nedokážem. Stále nedokážem prestať myslieť na ten bosk. Prvý bosk v mojom zivote... a práve s Gastónom? Stále premýšľam nad tým, či si to naozaj zaslúžim.

Srdce mi vraví, priam až kričí, že Gastón je moja pravá láska. No rozum môjmu srdcu stále odporuje.

Môj rozum totižt tvrdí, že pre Gastóna nie som dosť dobrá, že ho mám nechať ísť jeho vlasnou cestou. Uvolniť miesto po jeho boku, aby mohlo prísť dievča, ktoré bude na jeho úrovni a zaslúži si ho...

Táto vojna cit proti rozumu sa asi tak rýchlo neskončí. Stále sa prehadzujem v posteli a pomaly si uvedomujem, čo sa vlasne dnes stalo.

Nedokážem zaspať už asi dobré dve hodiny a zajtra je poslendný deň školy pred prázdninami. Musím už nejako zaspať...

Ráno som sa zobudila na príjemnú vôňu škorice a džúsu. Otvorila som oči a uvidela som Gastóna...

Gastón - No dobré ráno princezná...
Nina - Dobré ráno.
Gastón - Nechcel som ťa budiť, ale ak hneď nevstaneš, tak zmeškáš záverečný deň a aj ten večierok, ktorý pre nás pripravili...
Nina - Aký večierok?
Gastón - Veď dnes je koncoročný večierok... teda disco...
Nina - Aha...
Gastón - Doniesol som ti raňajky do postele. Tak šup šup...
Nina - Ďakujem... ale čo tvoja uniforma?
Gastón - To už je vybavené. V škole mi dá riaditeľka novú.

Keď som sa naraňajkovala, hneď sme vyrazili do školy. Tam nám oznámili, že máme skrátené vyučovanie. Všetci učitelia totiž idú pripravovať náš disco večierok.

Gastón sa na mňa usmial a zobral moju ruku...

Gastón - Budeš mi na tom večierku robiť spoločnosť?
Nina - Bude mi cťou môj princ...

Môj princ??! Čo mi to práve vykĺzlo z mojich úst. Gastón sa na mňa usmieva a mne sa krv nahrnie do líc. Bojazlivo som sa mu pozrela do očí.

Po škole som sa zavrela do izby a začala som prehrabávať šaty. Na výber mám:
jednoduché červené šaty
červené šaty s čipkovanou sukňou
čipkované červené šaty
dlhé svetlomodré šaty
dlhé tmavomodré korzetove šaty s kamienkami
kratke čierne šaty
dlhé zelené šaty s priesvitnými rukávmi...

Aaaaa... mám to! Zo skrine som vytiahla čierny vešiak, na ktorom viseli zeleno-čierne šaty. Lesklý materiál a šnúrky.

K tomu som si vybrala vysoké ihličkové podpätky a vlasy som si nechala jemne rozpustené.

Keď prišiel čas odchodu, nalíčila som sa, obliekla som si šaty, a na nohy som si obula topánky.

Možno sa teraz pýtate, ako chcem na takých vysokých topánkach tancovať. No lenže to je práve to... ja nebudem tancovať.

Schádzam dole do obývačky a tam už je Gastón. Jeho zrak sa do mňa zabodol ako ostrý meč...

Gastón - Si naozaj nádherná... ako je to možné, že zakaždým si krajšia a krajšia?
Nina - Oo tak to ďakujem ty lichotník.
Gastón - Ale mám jednu otázku...
Nina - Akú?
Gastón - Nie, že by som ti nedôveroval. Ale ako to chceš v týchto topánkach rozbaliť na tanečnom parkete?
Nina - Nijak... nikdy na večierkoch netancujem. Nemám s kým.
Gastón - No ale teraz tu máš mňa, takže sa bež prezuť a za 5 minút odchádzame.
Nina - Dobre...

Prekvapilo ma jeho správanie. Vyšla som teda do izby. Zo skrine som vytiahla trojo balerín. Prvé modré, druhé zelené s kamienkami a tretie obyčajné čierne. No nakoniec som si aj tak dala obyčajné čierne.

Keď sme už stáli pred školou, Gastón ma pevne chytil za ruku a ja som sa zhlboka nadýchla...

Gastón - Neboj sa Nina... to zvládneš.
Nina - A... a čo ak nie?
Gastón - Tak budem pri tebe celý večer, aby som ťa mohol zachrániť.
Nina - Ďakujem...

Po tomto krátkom rozhovore sme otvorili dvere. Naše tiché kroky boli skoro nepočuteľné. No čím sme boli bližšie, tým ticho medzi nami dvoma rástlo. Prerušili ho ale prvé tóny hudbu.

Ani neviem ako, ale boli sme pri tanečnom parkete. Ja som sa išla zvítať s Lunou a Gastón zase s Matteom. Kedy tým dvom konečne dôjde, že sú pre seba stvorený?

Nina - Ahoj Luna... čo tu tak sama?
Luna - Ved vieš, je to rovnaké, ako každý rok. Nik si ma nevšíma...
Nina - A možno áno.

Luna sa zmätene pozrela a ja som prstom ukázala na prave sa približujúceho sa Mattea...

Matteo - Smiem prosiť Luna?
Luna - No... hm... iste.

A je to! Vedela som, že si k sebe postupom času nájdu cestu. No a z mojich myšlienok ma vytrhol môj princ. Doslova princovsky sa mi uklonil. No a ja pre ešte väčšiu gradáciu som sa mu poklonila až k zemi.

Gastón - Smiem vás požiadať o jeden tanec princezná Nina?
Nina - Samozrejme princ Gastón...

Potom sme sa obaja zasmiali a začali sme tancovať nejaký podivný slaďák... no a tak pokračoval celý náš večierok.

Samozrejme, že sme nepretancovali celú noc. Občas sme si šli sadnúť na kraj sály, alebo sme sa rozprávali s Lunou a Matteom. Sú spolu tak zlatí.

No a keď sa blížil koniec večierku a nastal posledný tanec, nebola som schopná sa hýbať.

Gastón ma ale vytiahol na parket a tancovali sme v rytme slaďáku. Nášho záverečného slaďáku. Naše telá sa úplne zjednotili. Naše srdcia bili v rovnakom rytme a naše emócie pomaly explodovali.

Keď pieseň skončila, Gastón ma obdaroval ešte jedným malým boskom. Moje srdce začalo horieť...

Gastón - Chceš už ísť domov?
Nina - A kam inam?
Gastôn - No... mohli by sme ešte niekam spolu zájsť.
Nina - Asi radšej nie...

Hneď ako sme prišli domov, išla som sa prezliecť a odmaľovať. No pred tým, než som sa zavrela do kúpelne, spýtala som sa Gastóna...

Nina - Miluješ ma takúto...?
Gastón - Ako to myslíš?
Nina - Myslím takúto... s make-upom, šatami...

Mlčal. Možno nemal čo povedať... a mozno mlčal, pretože som povedala pravdu.

Vošla som do kúpelne a pomaly som to zo seba všetko zotrela. Pozrela som sa do zrkadla a moje oči začali vyzerať ako vyrobené zo skla... slzy si našli cestu von a tvorili slané potôčiky.

Miluje ma vôbec? A miluje moje pravé ja? Slzy som utrela a dala som si rýchlu sprchu. Potom som sa už len ponorila do spánku...

Takže ďalšia kapitolka... dúfam, že sa vám páči.

Chcem sa ospravedlniť, že možno hneď neodpisujem na komentáre, ale stále mi blbne aplikácia... 😔