Prikazujem ti, miluj ma!

Nine

"Tak fajn". Nadýchol sa. "Keď si nastúpila na strednú...". Jeho monológ prerušil môj vyzváňajúci mobil. "Prepáč, toto musím zodvihnúť je to z nemocnice". Ostala som izbe.

"Jasné, zachvíľu som tam". Položila som mobil. "Môžeš ma hodiť do nemocnice?". "Em, čo sa deje?". Nevnímala som ho zo skrine som zobrala tričko a obliekla som si ho.
Chytil ma za zápästie. "Prayrová, čo sa deje?!". Skríkol. "Ide o Mattea, prebral sa".

Nastúpili sme do jeho auta a išli sme. Po celý čas bolo v aute ticho. Dosť ma štvalo to, že mi to nestihol povedať.

Do nemocnice išiel so mnou aj on. "Dobrý deň pán doktor, prišla som za svojím bratom Matteom Prayrom". "Áno môžte ísť je tam sním vaša mama". Moja mama.

Sebastián sa na mňa nechápavo pozrel. "Prepáčte ale vy dnu nemôžete ísť". "Ale-". "To je v pohode". Povedala som mu a vošla som dnu. Vydela som tam tú žena ktorá mala byť pravdepodobne moja mama. Nevedela som čo mám robiť. Či mám plakať alebo byť štastná. Prišla som k mojej mame, no nebola to ona.

"Ehm, dobrý deň, ahoj Matt". "Dobrý". Pozdravila sa mi. "Ahoj, Em". Matteov hlas bol chrapľavý. "Vy ste kto?". Opýtala som sa neisto. "Som Matteova mama, teší ma". Podala mi ruku. Matteova mama? Ako je to možné veď sme súrodenci a toto určite nieje moja mama teda naša mama.

Žena ešte pohladila Matteovu ruku a odišla. "Asi mi dlžíš vysvetlenie". "Hmm?". "Kto je tá žena?". "Veď si počula, moja mama". "Tvoja mama? Veď NAŠA mama dávno zomrela ako to môže byť naša mama". "MOJA! Je to moja mama nie tvoja, tvoja mama zomrela pred trinástimi rokmi". "Počkať, čo?". "Ty to nechápeš? Som tvoj nevlastný brat". "To...to nieje možné, veď sme spolu vyrastali s našou...mojou mamou". Sadla som si k nemu a vzdychla som si. "Tiež som tomu neveril". "Takže ty si o tom nevedel?". "Nie, povedal by som ti to ak by som to vedel".

"No do riti!". "Tiež stoho niesom stokrát nadšený". "Ale prečo sa ukázala až teraz?!". "To neviem". Chytil ma za ruku. "Slečna, náštevné hodiny sa skončili". "Zajtra prídem, ahoj". "Ahoj". Povedal takmer potichu.

Vyšla som z jeho izby. "Prayrová, čo sa deje?". Neodpovedala som mu len som kráčala von z nemocnice. "Prayrová, môžeš stáť?!". Otočila som sa a v očiach som mala slzy. "Deje sa niečo?". "Vidíš že hej!". Vystrašene sa na mňa pozrel. "Prepáč". Sklonila som hlavu. "Tak čo sa deje?". "Matteo nieje môj brat!". "Čože?". "Počul si, Matteo je môj nevlastný brat". "Ale veď...a čo vaša mama tá čo tam sedela". "To nebola moja mama ale jeho mama". Začínala som byť hysterická.

"Pshh...to bude dobré". Objal ma. Jeho vôňa sa mi dostala do nosa. "Poď odveziem ťa domov". Nastúpila som so auta. Medzi sedačkami mal cigarety. Zobrala som si jednu a zapálila som si.

Nechápavo na mňa pozrel. "Čo zas?". "Nič". Usmial sa. Vydýchla som dym von oknom.

Posratý život! Takže otec mamu celé tie roky podvádzal a teraz možno niekde žije stou štekou a o mňa sa nezaujíma. Nenávidím ho!

Odviezol ma domov. Vystúpila som z auta. Prekvapilo ma, že vystúpil aj on. "Kamže, Prize?. "K tebe". "Kto ťa pustil?". "Hmm...ja sám". Ukázala som mu prostredník. "Nenechám ťa tu predsa samú". "Dobre pán ochranca". Zasmiala som sa a vošli sme do domu.

"Chceš niečo jesť?". Opýtal sa ma. "To sa mám pýtať skôr ja či nie? Ale ak vieš variť tak kľudne". "A čo si dáš?". "Hmm čo príde, moc som nenakupovala teraz". "Okay...".

Sadla som si do obývačky a zapla som televízor. V skrinke pod televízorom boli albumy. Rozhodla som sa že si ich pozriem.

Boli tam fotky s mamou, s otcom boli tam aj tie fotky na ktorých bola mama s Matteom.

Hmm divné ako môže byť v našom albume s mojou mamou keď on má za mamu tú šteku. Žeby mama o tom vedela? To mi nedáva zmysel.

"Tak hotovo, poď jesť!". Zakričal Sebastián z kuchyne. "Čo to je?". "Sa ešte pýtaš? Francúzka omeleta moja špecialita". "Tvoja špecialita? Veď ja som ani nevedela že vieš variť". Ukázal mi prostredník. Zasmiali sme sa. Pustili sme sa do jedla a musím uznať, že to bolo fakt dobré.

"Ja už pôjdem musíš si oddýchnuť". "Nechceš tu ostať? Asi tu nezvládnem byť sama". "Ako chceš". Hodil sa na gauč a vybral si cigaretu. "Noo to nie, nebudeš tu fajčiť ak chceš choď von". "Heej kľud Prayrová, otvor okno a sklapni". Poťiahol si a vydýchol na mňa dym. "Krista Prize, zahoď tú cigaretu". "Fajn". Hodil ju na zem ku mne.

"Ja ťa zabijem, Prize!". Hodila som do neho vankúš. Chytil ma a ja som spadla na neho. "Prize, pusti ma!". "Nato zabudni, Prayrová". Začal ma štekliť. "Prize, ja...ťa...zabijeem". "Ale noo". Dala som mu lakťom do brucha. Postavila som sa.

"Okay...mier, Prize?". "Uhm". Zaškeril sa. Rozbehol sa ku mne no ja som bežala do kuchyne. Zobrala som panvicu a tresla som mu sňou po hlave. "K*rva, Prayrová!". "Bolí to?". "No nie šteklí ma to". Zasmiala som a z mraziaku som vybrala mrazenú zeleninu.

Sadol si ku stolu a položila som mu zeleninu na hlavu. "Prepáč". Chcela som nahodiť výraz akože ma to naozaj mrzí ale musela som sa proste smiať. "Ty si prípad, Prayrová". "Mal by si si na mňa dávať pozor". "Hmm...myslím že začnem".

"Prečo sa tak správaš?". Nechápavo sa na mňa pozrel. "No keď sme sami dvaja správaš sa inak ako keď si stími debilmi, nechápem to". Sebastián sa postavil a podišiel bližšie ku mne. Dal mi vlasy za ucho a pobozkal ma, zas a znovu to urobil.

Nevedela som čo mám robiť či sa mám od neho odťiahnúť alebo mám začať spolupracovať, no on sa odťiahol ako prvý. "Emily Prayrová prepáč ale ja ťa nehorázne milujem!".

On mi povedal tú vetu "Milujem ťa!". Sebastián Prize ma miluje no neviem či ho milujem aj ja.

ALOHOMORA!

ĎALŠIA ČASŤ NA SVETE TROŠKU KRATŠIA. BUDEM MENEJ VYDÁVAŤ KAPITOLY MUSÍM SA UČIŤ. S POZDRAVOM AUTOR 💎💎💎

Túto časť venujem MellMei ❤❤