Prikazujem ti, miluj ma!

Twelve

"Toto si vyriešte sami". Povedal Sebastián a chcel odísť ale Matteo ho zastavil. "Nikam nejdeš! Chcem to počuť hlavne od teba". Matteo nestihol ani dopovedať a Sebastián sa znova pustil na útek. Zbabelec. Tentokrát ho nestihol chytiť.

"Takže mi to vysvetlíš sama!". "A čo? Veď si všetko počul". "No počul som to ale prečo si mi to nepovedala, prečo si mi nepovedala že Sebastián Prize môj odjakživa najlepší kamarát ťa týral?". "Ja som sa bála". "Mňa?". "Sebastiána...". "Bála si sa ho a teraz ho miluješ?". "On mi pobláznil hlavu Matteo, nemôžem zato!". "Ja ho zabijem!". "Nerob to, nechaj to tak prosím". "Nechaj to tak? Veď ti ubližoval a teraz predstiera lásku k tebe".

"A čo ak nie, čo ak ma naozaj miluje?". "On a milovať? Má babu len na jednu noc a potom ju odkopne ako handru!". "Ale ja som spoznala jeho pravú tvár". "Myslíš si, že ho poznáš dlhšie? Tak to si na omyle. Zajtra si to sným vybavím". "Nie!". "Ale áno!". Odpovedal a zabuchol dvere.

Do riti! Toto sa nemalo stať, nikdy sa to nemal dozvedieť!

Ráno som vstala o 5:00. Vstala som z postele a išla som do kúpeľne kde som si umyla zuby a tvár. Obliekla som si čierne rifle ktomu sivé tričko a nato riflovú bundu.

Zišla som dole kde už bol Matteo robil raňajky. "Dobré ráno". Povedala som mu, no on ma ignoroval. Na raňajky urobil toasty.

O 6:20 som išla z domu. Matteo ostal ešte doma. Bála som sa toho, že príde do školy a niečo urobí Sebastiánovi alebo naopak.

Išla som za Bellou ktorá má už čakala pred domom. "Ahoj". "Ahoj, prečo si nebola na tréningu?". "Ja...Bolo mi zle".

A ešte toto zabudla som na tréning.

"Hej,čo si taká nervózna?....Haló zem volá Emily". "Čože?". "Ale nič".

Do školy sme prišli asi o 6:45 takže stále bol ešte čas. "Čo sa tam deje?". Povedala Bella. Nejaká skupinka ľudí stála v kruhu. Prosím len nech to nieje Matteo so Sebastiánom.

Asi neskoro sa modliť vydela som ako sa tam tí dvaja bijú.

"Opováž sa k nej ešte raz priblížiť, hajzel!". Počula som Matteov hlas. "Lebo čo?". "Lebo ťa tak zbijem, že ťa vlastná mamka nespozná!". Vtrhla som medzi nich, no vzápätí som skočila na zemi, Sebastiánova rana ktorá mala skočiť na Matteovej tvári skočila na tej mojej.

"Teraz si už spokojný?!". To bolo jediné čo so pamätám, Matteov hlas ktorý toto hovorí. Prebudila som sa až u školskej doktorky. Pomaly som otvárala očí."No vytaj medzi nami". Zahlásila doktorka. "Čo sa stalo?". "Jeden žiak vám veľmi škaredo udrel do tváre". "Kde je môj brat?". "V riaditeľni, mám vás tam poslať".

Dala mi do ruku obklad ktorý si mám držať na rane a kráčala som smerom k riaditeľni. Zaklopala som a vošla som dnu.

"Slečna Prayrová, no poďte!". Na sedačke sedeli obidvaja. Sebastiánovi tiekla krv z pier a mal mierny monokel, Matteo bol na tom lepšie mal len menšiu radu kúsok nad okom.

"Vysvetlíte mi to aj vy nech to máme do tretice". Sadla som si a začala som mu to hovoriť. "Ráno som prišla do školy s Bellou všimli sme si, že pred školou je pri sebe nejako veľa ľudí, tak sme sa tam išli pozrieť keď som videla, že sú to oni dvaja tak som chcela zakročiť a rana ktorá mala skončiť zrejme na Matteovej tvári skončila na tej mojej".

"To pána Prize samozrejme neospravedlňuje pretože ak by ste tú ranu nedostali vy dostal by ju váš brat, takže pán Pray môžte ísť ja niesom váš riaditeľ takže vám nemôžem dať žiadny trest samozrejme vás riaditeľ bude o tomto incidente informovaný...Vy pán Prize a slečna Prayrová tu ešte ostanete".

"Tak čo svami?... Pán Prize vy nielenže dostanete napomenutie ale vaši rodičia o tom budú informovaný aj o zhoršení vášho
priemeru". "Nemôžem zato táto škola má už nebaví". "Preto som niečo vymyslel". Rozpráva sa sným ale ja tu musím trčať tiež.

Obaja sme sa na neho pozreli. "Slečna Prayrová budete ho doručovať". Len to nie, nie Prosím to je zlý sen. "A nechcem počuť nie jednoducho vám to prikazujem!". Prikývla som.

"Nemôžeš ma doučovať!". Vybehol na mňa Sebastián keď sme vyšli z riaditeľne. "Tiež niesom stokrát nadšená, Prize!". "Musíme si nájsť nejakú výhovorku". "Jasné Prize bojíš sa toho, že nás uvidia Max s Lukasom však je tak? No to by bolo hrozné ak by nás spolu videli".

Chytil ma za zápestie otočila som sa a on sa mi pozrel do tváre. Prešiel mi po rane ktorú mi sám urobil. "Prepáč mi to nikdy by som ťa neudrel". "Veď ja viem". "Je mi to ľúto". Povedal a chytil mi ruku. "Je mi ťa úprimne ľúto, Prize. Vidíme sa na doučovaní, zbohom!".

Sebastián

Viac a viac sa s Emily vzďaľujeme možno je to dobre, no moja psychika to nezvláda. Potrebujem cítiť jej pery na tých mojich, potrebujem ju držať v objatí a nikdy ju nepustiť, no nemôžem. Nechcem jej už viac ublížiť...

ALOHOMORA!

TENTOKRÁT JE TO LEN 800 SLOV. ĎALŠIA KAPITOLA BUDE DLHŠIA ✏. SÍCE EŠTE NEVIEM KEDY PRESNE BUDE ALE BUDEM SA SNAŽIŤ DO KONCA TÝŽDŇA. ĎAKUJEM ZA HLASY. S POZDRAVOM AUTOR 💎💎💎