Iba sen?

Sen

Bola som v krásnej záhrade. Myslím že to bolo bludisko lebo som bola uväznená medzi troma stenami z ruží a nevedela som kam mám ísť. Tak som zekričala: "Pomóóóc... Prosím vie niekto ako sa dostanem von? "
Ale nič - iba ticho.
Ale počula som nejaké kroky a tie sa stále približovali... Trochu som sa bála ale povedala som si nemám čoho tak som čakala kým niekto príde.
Asi po piatich minútach sa dostavil záchranca. CHLAPEC!
Bol tak dokonale nádherný že som ostala ako obarená. Mal hlboké zelené oči, dokonale hnedé vlasy a krásne plné pery... Och s tým by sa bozkávalo...
"Si OK?" opýtal sa.
"Ja... Ja... Hej som v pohode... Môžeš mi prosím... "
"Ukázať cestu von? Áno počul som ťa. Poď so mnou."
Zízala som na neho, a už mi to začínalo byť trápne. Zo zasnenia má prebudil slovami : "Ideš? Neboj sa nehryziem..."
Mohol by si...
"Áno idem,diki" Do kelu ten si o mne pomyslí že som autista alebo čo. Správa sa normálne, Klára. Si normálna? Veď o teba ani nezakopne ty blbka.
Otočil sa a viedol má bludiskom.

Po pol hodine som sa spýtala, či vôbec vie kam ma vedie. Pozrel sa mi do očí a povedal: "Myslíš že by som ti to hovoril len tak? Prenič zanič? To asi ťažko. Veď tu žijem. A vôbec ako si sa sem dostala?"
To je dobrá otázka. Ako som sa sem dostala?
"Sama neviem... A ty?"
"Ja tu jednoducho žijem. Neviem odkedy ani prečo. Proste je to tak."
"A necítiš sa tu osamelo?"
"Ani nie. Občas tu niekto zablúdi ako ty, ale potom zase zmiznú. A koniec koncov žijú tu dvaja psi. Ale na tých si dávaj pozor, môžu ti ublížiť.A to by som nechcel..." A usmial sa na mňa.
Klára, začínaš sa mu páčiť. Len tak ďalej, len tak ďalej.

"Už vidím koniec. Ďakujem za pomoc,... Ako sa vlastne voláš?"
"Prepáč. Som Matej, teší ma. A ty si?"
"Klára, aj mňa teší."
"Tak ja pôjdem. Maj sa. Som rád že som ťa spoznal."
Som rád že som ťa spoznal? Vážne?

"Aj ja som rada. A ďakujem za pomoc." Usmiala som sa a on odišiel.

Vyšla som z bludiska a bola som na seba nahnevaná že som nešla s ním. A zrazu predomnou stáli davaja čierny psi. Dofrasa. Nahmatala som zasebou nejaký drevený patyk a zahnala som sa. Raz, druhý raz ale nič. Ani raz som netrafila. A vtedy som vedela ze je so mnou Amen. Ale mýlila som sa. Niekto má chytil za ruku a ťahal má preč. Až po chvíli som zislila, že je to Matej. Áno, áno, áno! Ale potom som si uvedomila že som musela vyzerať ako blbka.

"Si odvážna, ale mohlo sa tí niečo stať... " Povedal to vážnym tonom, takže asi nebol nadšený.
"Ja viem... Ale zachránil si ma. Druhý krát. Ďakujem..."
"Nemáš za čo... Páčilo sa mi ako si sa bránila."usmial sa.
"Moc mí to nešlo... Ale ďakujem." Len tak tak som udržala smiech, a on asi tiež. Zrazu zvážnel.
Pristúpil bližšie. Srdce mí bilo ostošesť. Tvár mí chytil do dlaní a tak sa mí naskytol úžasný pohľad do jeho očí. Naklonil sa bližšie... A naše pery sa stretli. Roztápala som sa. Mal sladké pery... Ako med. Podlomili sa mí nohy ale on ma pevné držal v náručí. Potom sa mierne odtiahol ale len tak aby mí videl do očí, a povedal: "WoW. Tak toto som túžil urobiť celý svoj život. Bože aká si krasna,Klára."
"Neklam. To ty si až nadpozemsky perfektný."Ľúbim ťa...
"Za chvíľu zmizneš, ale nikdy na teba nezabudnem ..."
"A kam by som šla? Ostanem s tebou"začali mí stekať slzy po tvári. Každú jednu pobozkal a pristál na mojich perách.
"Už mizneš,vidím to" Ale bozkával má stále tuhšie a láskyplnejšie... A ja som mu bozky opetovala...

A vtom najkrajšom okamihu mí zazvonil budík. Nie, nie, nie, nie, nie... Nenávidím svoj budík. Teraz nie. Skúšala som znova zaspať no nešlo to. Slzy stekali stále viac a viac až sa premenili na plač. Láskyplný plač.