Love Unfortunates

1. Keď som ťa spoznala

Vždy som si myslela, že vzťahy stoja za hovno. Veď vlastne ani so žiadnymi poriadnymi nemám skúsenosti. Keď ma aj niekto zaujal natoľko, že som s ním šla na rande, vždy to skončilo treťou schôdzkou, ktorá bývala konečná.

Nezáležalo mi na pohlaví, ani na veku. Ak bol človek dostatočne či už pekný alebo zábavný, jednoducho som s ním šla. A pokojne som to bola schopná ťahať aj s tromi naraz. Nikdy som totiž vzťahy nebrala príliš vážne. Vždy som túžila len po jednom jedinom človeku, ktorý vo mne žiaľ dodnes nevidí ženu. Vidí vo mne stále to malé, nevinné dievčatko, ktoré mu bývalo skoro sestrou. Lenže ja už ním dávno nie som...

Vždy som po nej túžil. Bola síce o pár rokov staršia ale človek by jej nepovedal viac než osemnásť. Bola jednoducho nádherná a plná energie. Žiaľ som však nikdy nebol jediný, komu sa páčila. A mám pocit, že to vedela. Odkedy ju totiž poznám, tak randila minimálne so štyrmi mužmi. A kto vie o koľkých neviem.
,,Tomoe!" zavolá na mňa hlas, ktorý jasne rozoznávam ako hlas svojho najlepšieho kamaráta Yahika.
Opätujem mu zamávanie a spoločne sa vydáme do triedy. Do priepasti, kde sa vždy oddam depresii, pretože vidím JU...

Dnešné ráno nepovažujem za nijak zvláštne. Včera v noci som ukončila randenie s Hikaru. Bola o rok mladšia odo mňa a vyznala sa mi zo svojich citov. Málokedy som odmietla vyznania lásky, bolo pre mňa totiž jednoduchšie prijať pozvanie od fanúšikov, než si ich hľadať niekde po kluboch sama. Tam boli prevažne akurát uchylaci, ktorým šlo len o sex. Keď ide o sex, som stále panna. Podivné a nepravdepodobné ale je to pravda. Dovolím im všetko, len nie sex. Môžu ma bozkávať, dotýkať sa ma, pokojne ich aj vyfajčím ak za to aspoň trochu stoja... Ale moje panenstvo si šetrím pre Kanameho - jediného muža, ktorý ho je hoden.
,,Aha, to je tá kurva z druhej C. Nedávno sa vraj vyspala s Yasogim a poslala ho k čertu. Dúfam, že raz niečo chytí a doplatí na všetky zlomené srdcia."
Na podobné reči som jaksi zvyknutá. Yasogi... Jednoducho pičus. Nebol ani zábavný, ani príliš múdry. V podstate bol sprostý. Jediná jeho komplimentu-hodná stránka boli jeho svaly. Tupý, alkoholom večne opojený basketbalista. Vyznal sa mi z citov asi mesiac dozadu. Netuším, čo čakal. Chcel sa so mnou vyspať už na prvom rande - jasné, že som mu nedala.
Kvôli podobným klebetám sa mi vyznáva väčšina chalanov. Čakajú, že sa s nimi vyspím. Ale to naozaj nehrozí...

V triede je všetko tak ako vždy - baby preberajú nové rádoby celebrity a chalani sa chvastajú koho pretiahli na poslednej párty. Už sú tu skoro všetci okrem pár záškolákov a... Satsuki. Celebrity miestnej školy, ktorej "reklama" nie je práve najlepšia. Údajne sa s každým vyspí a keď má dosť, tak ju proste unudia. Aj tak im príliš nerozumiem, prečo sa hrnú do vzťahu s ňou keď o tom vedia. Ale ja mám zrovna čo hovoriť, keď som až po uši zaláskovaný do ženy, ktorá vo mne vidí len nevyspelého pubertiaka.

Onedlho keď už dorazili všetci, otvorili sa dvere a v nich stál naozaj mladý muž. Príliš starý na to, aby bol študentom a príliš mladý na to, aby bol učiteľom. Bol dosť vysoký, o dosť vyšší než väčšina z nás. Vlasy mal tmavomodré a oči zvláštnej, zeleno-žltej farby.

Baby sa z neho mohli posrať. Akonáhle vošiel, ozval sa hlučný krik, výskanie a keď som sa otočil, uvidel som červené baby až za ušami.
'Bože, to je taká otrava,' pomyslel som si a znudene sa oprel o ruku.
V tom sa znova otvorili dvere a v nich stála Satsuki. Uniformu nemala, v podstate ako každý deň. Snáď ani raz som ju nevidel s uniformou školy.

Znova som meškala. Zdržalo ma vyznanie lásky na streche školy. Dnes to bolo dievča, údajne Yuki... Alebo Hanabi? Nah, je tam toho. Čoskoro si na ňu aj tak ani len nespomeniem.
Otvorím dvere do triedy a chystám sa povedať klasickú hlášku typu "Sorráč, že meškám, nestihla som metro. Alebo že som zaspala. Bolesti hlavy, brucha..." Zastavím sa však ešte pred vyslovením vety, pretože uvidím niekoho, koho by som v tejto prašivej škole nikdy nečakala.
"K-K-Kaname..." vypustím z úst a zostanem na neho civieť bez slova. Citim, ako mi stúpa teplota v tvári a ako mi klesá pohľad k zemi.
"Sats... Hinamori, posaďte sa, prosím. Chystal som sa akurát predstaviť."

Nechápavo hľadím na situáciu, ktorá sa odohráva predo mnou. Satsuki mešká skoro vždy a po každé má nejakú výhovorku. A ten chlap dokonca aj poznal jej meno... A ten jej pohľad... Poznám ho ako vlastne boty.

"Takže, dobrý deň milí študenti. Moje meno je Kaname Ooji. Budem váš nový učiteľ prírodných vied. Rád vás všetkých spoznávam."
Satsuki si to nakráča ku svojmu miestu, vedľa mňa. Nechcela s ňou sedieť žiadna baba a chalani... V podstate sa bili o moje miesto. Satsuki ich však schladila s tým, že bude sedieť s človekom, ktorý jej nečumí na kozy. Nie že by som sa nepozrel ale asi pochopila, že ja mám oči pre inú. A aj preto si zvolila ako spolusediaceho mňa.
Nikdy som na ňu vlastne ani neprehovoril ale táto situácia mi nedá: ,,Niekto sa nám tuším zakukal do učiteľa Oojiho."
Satsuki sa v momente otočí a prvýkrát v histórii je jej pozornosť len a len na mne. Jej tvár je červená ako repa a snažiac sa vykoktať súvislú vetu, radšej porazenecky sklopi zrak a povzdychne si.

"Ako si to vedel?" spýtam sa ho a prechádzam prstom po lavici. Nechcela som, aby ma takto niekto videl. Aby mi niekto videl priamo do duše. Ale je zvláštne, že ma vôbec oslovil. Sedíme spolu už rok a doteraz sme hovorili maximálne o nejakých poznámkach, prípadne sme sa požiadali o požičanie knih, pokiaľ si jeden z nas zabudol (väčšinou ja, samozrejme).

,,Nevieš si predstaviť ako ti rozumiem," vypustí z úst, čo ma donúti na neho opäť pozrieť.
Žmurkám v rýchlosti očami a tak nejak nechápem, čo sa mi snaží povedať. Rozumie mi... Nikto mi nerozumie. Nikto...

Po škole som si v skrinke našla odkaz o tom, že mám prísť na strechu. Ďalšie blbé vyznanie, ach... Sa divím, že som ešte nevyčerpala školské zásoby. Ale tak prišli aj noví študenti, prváci...

Vzala som si teda tašku s topánkami a s papierom v ruke vyšla na strechu. Svojím spôsobom to tu mám celkom rada. Je tu ticho, nikto sem skoro nechodí a je tu krásny výhľad na mesto. Občas sa tu zašívam.
,,Konečne si prišla," ozve sa hlas v diaľke, čo ma prinúti sa otočiť.
Oči vyvalim, keďže tohto tu som naozaj nečakala.

,,Ty si... Sedíš vedľa mňa," na jeho meno som si skrátka nedokazala spomenúť. Hanba mi, asi.

Chlapec si povzdychne a prehrabne si biele vlasy: ,,Tomoe."
Prikývnem a dám si ruky za chrbát, kde si ich aj spojím: ,,A čo odo mňa potrebuješ, Tomoe?"

Čo jej mám povedať? Že potrebujem niekoho, s kým budem môcť zdieľať svoje trápenie? Yahiko by ma poslal do riti, pri najlepšom.
,,Poznáš Oojiho?" nečakám príliš, proste to zo seba vyklopím.
Uvidim, že je opäť neistá ako aj v triede. Kolená sa jej roztrasú, pery sa rozochvejú, tvár sčervenie.
,,Prečo sa pýtaš?"
Zdvihnem kútik úst a na tvári sa mi objaví smutný, chápavý úsmev: "Hľadela si na neho tak ako hľadím ja na učiteľku Mikoto. Beznádejne, zaľúbene, zničene."

Nikto nikdy nedokázal pochopiť čo cítim. A nikdy som o tom ani nikomu nepovedala. A teraz, keď Kaname učí na mojej škole, to bude ešte horšie.
,,MILUJEM HO!"
,,MILUJEM JU!"
Skríkli sme jednohlasne a obaja rovnako rozpažili ruky pozdĺž tela. Prekvapene sme na seba pozreli a v tom to prišlo. Nenásilný, slobodný úsmev so slzičkou na kraji oka.
,,Nikdy... Nikdy som sa necítila tak slobodne ako teraz."

A tak to všetko začalo... Takto som si pomaly ale isto našla cestu k Tomoemu.