Love Unfortunates

10. Fejkový vzťah

,,Bolo to fajn. Zbohom."
To sú slová, ktoré hovorím vždy. Ten zničený výraz v tvárach ľudí už som sa naučila ignorovať. Všetci sú aj tak len náhrady... Poznajú ma a vedia čo čakať. Minimálne si mohli zopár vecí domyslieť už len z tých rečí, ktoré kolujú po škole.
,,A-A-Ale... To mi nemôžeš spraviť!" neodbytne skúsi šťastie chlapec, ktorého meno si len sťažka vybavujem. Možno Kain?
,,Nemôžem?" nadvihnem obočie a prehodím si tašku v ruke cez plece.
,,Presne tak! Patríme k sebe!"
Z úst sa mi vyderie otrávený povzdych sprevádzaný odvrátením pohľadu.
,,Pozri... Mám rada niekoho iného. Pozvanie von som prijala len preto, lebo som myslela, že to chceš. A zároveň som sa cítila trochu osamelo. Nič viac - nič menej," chystám sa po svojich slovách otočiť na päte a jednoducho vyraziť, či sa mu to páči alebo nie. Zastaví ma však niečia ruka, ktorá ma z celej sily chytí za predlaktie voľnej ruky.
,,Je v tom ten Narukami však?! Ten na tebe tiež môže nechať oči! Však nech počká keď sa mi dostane do rúk-" nestihne vetu dokončiť, pretože mu na líci pristane v plnej rýchlosti moja druhá ruka, z ktorej som pustila tašku.
,,Tomoeho do toho neťahaj! Je to môj najlepší kamarát a neželaj si ma, keď mu niečo spravíš!" môj krik ho donúti pustiť moju ruku, tak si okamžite zdvihnem tašku zo zeme.
,,Milujem niekoho iného. A tebe môže byť absolútne ukradnuté o koho ide. Aj tak by si na to nikdy neprišiel... Takže, ešte raz - bolo to fajn, zbohom."
S týmito slovami proste odkráčam preč.

,,Ale no, zas tak zlé to určite nebolo," pokúšam sa uchlácholiť zdeprimovanú Satsu, zatiaľ čo jej chystám hrianky.
,,Buď rád, že si tam nebol," zamrmle mi s hriankou v ústach naspäť. Bol na ňu fakt komický pohľad.
,,Čo keby si tie svoje randenia nejako obmedzila? V poslednej dobe sú to len samé pohromy... Prípadne ich utni úplne," navrhnem a keď vyletia z hriankovača posledné hrianky, položím ich k ostatným a spolu s trojuholníkmi syra ich položím na stôl.
Satsuki s plnými ústami prekvapene žmurká a vyzerá, že som ju naozaj zaskočil. V rýchlosti dožuje posledné zvyšky, zapije ich minerálkou a spustí: ,,A čo mám teda robiť? V škole je to asi najhoršie... Keď vidím Kanameho, mám chuť z toho akurát plakať. Keby si nehľadám známosti zo školy, tak by som sa nemohla len tak ozvať, aby dotyčný cez prestávku za mnou prišiel... Keď bozkávam niekoho iného, cítim sa nejakým spôsobom.... Potrebná. Chcená. A neodmietnutá."
Uprostred jej objasňovania spozorujem, že trochu pohasne na duchu. Nohy si vyloží na stoličku a objime si ich rukami.
,,Tak to ťa asi ani zďaleka nepoteší to, čo som dnes videl... Kaname a Mikoto sa k sebe celkom mali. Videl som ich ako kráčajú po škole kto vie kam... Možno ju odprevádzal domov ale každopádne mal ruku prehodenú cez jej rameno," nechcel som to pred ňou tajiť a pokiaľ si Kaname už nejakú ženskú vyhliadol, nechcel som, aby si Satsuki robila zbytočné nádeje. Mňa samotného celý ten pohľad na nich riadne rozladil a musel som sa držať, aby som nevybuchol.
Keď som však otočil hlavu, zarazili ma slzy stekajúce po Satsukinej tvári. Fakt som jej to asi nemal hovoriť... Ale keby sa to dozvie sama alebo keby to uvidí na vlastné oči, bolo by to tisíckrát horšie. Preto sa k nej proste načiahnem, chytím ju okolo pliec a prisuniem bližšie k sebe. Satsu dokonca spolupracuje a posadí sa mi na kolená.
,,Tomoe..." vydýchne pomedzi vzlyky a pevne ma uchopí za mikinu.
Jednou rukou ju objímem a druhou ju hľadím po vlasoch. Nikdy som si neuvedomil ako krásne jej voňajú. Keby nás takto vidí matka, hneď by mala potrebu zisťovať kedy sme sa dali dokopy a čo plánujeme do budúcnosti. Klasika... Ešteže príde až v utorok.

Po hodnej chvíli Satsuki zdvihne hlavu a trasúcu ruku mi položí na líce. Začne sa ku mne tvárou približovať a ja cítim, ako mi stúpa teplota v tvári. Vyvalím oči ale už nestihnem nijak zareagovať, pretože naše pery sa spoja. Tento bozk je o niečo iný než ten predtým. Cítim z neho neskutočný smútok a potrebu... Pozornosti. Presne ako hovorila Satsuki. Možno tú pozornosť potrebujem aj ja, pretože čím viac v sebe dusím negatívne emócie, tým mi je mizernejšie.

Pobozkala som ho. Viem, že sme si niečo sľúbili ale jednoducho som to potrebovala. Bolo to znova akoby ma pobozkal Kaname. A bolo mi jedno, že je to Tomoe... Nechcela som byť jednoducho sama.
Nezapájala som jazyk, pretože mi to v ten moment prišlo nepodstatné. Chcela som len niečí dotyk, pocit, že som pre niekoho dôležitá. A bolo mi jedno, že to môže pokaziť môj vzťah s jediným človekom, na ktorom mi naozaj záleží.
Po ôsmych sekundách, ktoré mi prídu ako večnosť, sa odtiahnem. Hľadím mu do očí a celé moje telo sa trasie. Netuším, či kvôli strachu z jeho reakcie, či kvôli plaču alebo kvôli vzrušeniu, ktoré v ten moment zaplaví môj vnútrajšok.
,,Satsuki..." akonáhle vysloví moje meno a obmotá si okolo prstu moje vlasy, sa na neho už doslova hodím.
Som si istá, že vo mne tiež vidí svoju milovanú Mikoto. Musel ho pohľad na nich zraniť, akurát Tomoe nie je ten typ, ktorý bežne ukazuje emócie. Chcem mu pomôcť a chcem, aby aj on pomohol mne. Možno...

Niekto by si bol možno pomyslel, že mi preskočilo. Ale v tú chvíľu som si jednoducho nedokázal pomôcť. Aj keď to nedávam najavo, ničí ma to. Ničí ma pohľad na akéhokoľvek chlapa, ktorý sa okolo Mikoto motá. A Satsuki je schopná túto prázdnotu aspoň dočasne zalepiť. Nemyslím si, že by v tom hľadala niečo viac ale zároveň nechcem zneužiť situáciu. Preto ju chytím pevne za ramená a odtiahnem od seba.
,,Nie je to správne, Tsuki," sklopím zrak a uvedomím si, že sa mi medzičasom postavil. Kurva, fakt vždy keď to nie je treba.
,,Ja viem, Tom... Ale možno som prišla na dočasný leukoplast na naše problémy," postaví sa zo mňa a prejde do stredu kuchyne, kde sa zastaví a otočí späť ku mne.
,,Chcem, aby si bol môj najlepší priateľ s výhodami. Nechováme k sebe žiadne romantické city, takže z tejto stránky by to malo byť v poriadku. A som si istá, že občasné uvoľnenie počas stresu v škole by ti tiež padlo vhod... O to viac, keď ju uvidíš v náručí niekoho iného. Zároveň nebudem mať neustále blbé skúsenosti z randenia a nikto nás nebude podozrievať z lásky k učiteľom. A až jeden z nás, prípadne obaja, konečne nájdeme skutočné šťastie, staneme sa opäť len najlepšími priateľmi."
Jej návrh naozaj neznie zle. Kto by ju preboha odmietol? Len tie obavy... Ale asi má pravdu. Už roky som nepocítil pri žene to, čo pri Mikoto. A z jej strany je to pravdepodobne rovnaké... Veď neustále hovorí len o tom debilkovi. Všetky divne pocity a pochybnosti sa vo mne zmietajú ako obrovský hurikán.
,,Dobre teda. Ako si to vlastne predstavuješ? V škole budeme za frajerov a v súkromí len ak na to bude nálada? Aby si zas o nás nemysleli kto vie čo..."
Satsuki sa uškrnie a znova sa mi posadí na nohy: ,,Nechceš byť za kurvu ako ja?"
Dám jej za tie blbé reči pohlavok a pobozkám ju na čelo: ,,Nie, trdlo. Len nechcem, aby na nás divne pozerali, keď budem mať potrebu ťa objať."
,,Tommy, aj tak na nás budú zo začiatku divne pozerať," vyplazí mi jazyk a zľahka nahne hlavu do strany.
,,To je síce pravda ale nebude to permanentne. Čím skôr sa dozvedia o tom, že spolu údajne chodíme, tým skôr sa zbavíš divných ľudí, ktorí za tebou chodia vyliať si svoje srdiečka," dám si ďalší kúsok hrianky a podám jednu aj Satsuki.
,,Asi máš pravdu... No nič, dobrú chuť môj falošný partner."