Satsuki Hinamori je na prvý pohľad nezvyčajná, pozornosť vzbudzujúca stredoškoláčka. Polovicu vlasov má modrej farby a zvyšnú časť ružovej. Už od detstva miluje Kanameho - chlapca, ktorý ju zvykol kedysi strážiť a postupom času sa z takzvaného "star...
,,Tak čo nové, Satsuki?" klasická prvá veta môjho psychológa. Chodím k nemu už nejaký ten čas. Nehovorim mu samozrejme všetko, len určité veci. A ten bastard to vie. ,,Nič moc. Skamarátila som sa s jedným spolužiakom. Nič extra." Psychológ - Matsumoto - sa značne usmeje. Niekedy fakt neviem, čo si o tých jeho mimických výrazoch myslieť. Pôsobí skôr pedofilne než ako niekto, komu by som sa mala zveriť. ,,Porozprávaj mi o ňom niečo."
Sťažka si povzdychnem a opriem sa o ruku, ktorú mám položenú na operadle. Matsumoto je muž okolo päťdesiatky. Na hlave má šedivé, pomaly rednúce vlasy a jemne fúzy rovnakej farby. ,,Tak je úplne obyčajný. Má biele vlasy a také zvláštne fialové oči. Je o hlavu vyšší odo mňa a nie je práve športovec. Nemá síce veľké svaly ale zase pribratý nie je. Neviem, nahatého som ho ešte nevidela. A ani neuvidím dúfam," rozhovorim sa a znudene si zívnem. ,,Ja som ale mal skôr na mysli jeho vnútornú stránku. Aký je? Má rád štúdium? Aký je jeho obľúbený predmet? Obľúbený film alebo kniha?" vysvetlí Matsumoto presnejšiu definíciu svojej otázky. Po tejto jeho otázke zostanem trošku zarazená. S Tomoem sa vidíme akurát v škole a nedávno som bola u neho hrať video hry. Nič extra, akurát som u neho zabila dve hodiny, než ma čakalo rande. ,,Tak... Ja vlastne zatiaľ ani moc neviem. Je trošku iný než ostatní chalani. Nie že by nezízal babám na kozy, len nemá akosi potrebu mať nejaké úchylné narážky. Tiež sa zle zamiloval, viete?" Matsumoto sa zhlboka nadýchne a niečo si poznačí do notesa. Píše si tam vždy nejaké poznámky týkajúce sa mojej analýzy. ,,Satsuki, nesmieš brať ľudí ako samozrejmosť. Mala by si mu odhaliť viac zo seba. A rovnako by si sa mala o neho začať aj trochu zaujímať. Viem, že tvoje zorné spektrum sa pohybuje v okoli jedného metra okolo Kanameho, ktorý u vás v škole začal učiť. Ale myslím, že si mi nespomínala žiadnych kamarátov a možno tento Tomoe by ti celkom prospel."
Zamyslene kráčam cestou z jeho ordinácie a uvažujem nad jeho slovami. Nechcem sa príliš zbližovať s ľuďmi. Nebojím sa toho, že sa do mňa zamiluje len tak hocikto. Na vyznania lásky som nejako zvyknutá. Skôr sa bojím, že sa s niekým zblížim a zo strany dotyčnej osoby by to prerástlo do hlbších citov. A dobre viem, že moje oči budú navždy hľadieť len na Kanameho. Pokúsila som sa už zamilovať aj do niekoho iného ale nakoniec to skončilo len tým, že som znova prišla o blízku osobu. A to už nemienim zažiť znova.
Domov prídem okolo šiestej, keďže som ešte zbehla do obchodu. Pochybujem, že otec niečo nakúpil. Pravdepodobne strávil celé popoludnie buď to v bare alebo v herni, ako vždy. Mamina s nami nebýva. Skrz otcovu závislosť na alkohole a hazardných hrách sa rozhodla odísť s iným mužom. Mňa považovala za niečo, čo jej pripomína kruté roky s otcom. A preto ma prosto nechala u neho. Asi jej to ani moc nezazlievam. Mala som desať keď odišla a jej posledná veta bola "Opatrne, raz bude schopný staviť aj dom. Až sa tak stane tak po teba prídem. Do tej doby ma nekontaktuj." Z toho súdim, že by mala minimálne skrz mňa výčitky svedomia, za čo jej aspoň trochu vďačím. Necítim k nej ani lásku, ani nenávisť, je pre mňa jednoducho cudzia. A osobne by som radšej bola na ulici než u nej.
,,Satsukinka, čo dobrého budeme dnes papkať? ozve sa z obývačky otcov slizký hlas. Nenormálne ma napne vždy, keď ms tak osloví. Ako slizký, po koristi bažiaci had. Až na to, že jeho korisťou nie sú hlodavce ale prachy. Keby nechodím raz za čas pomáhať do kaviarne tak by sme asi ani nežrali. ,,Uvar si pre mňa za mňa aj hovno zo záchoda," zamrmlem na neho a dúfam, že to nepočul. Na moju smolu však hej. Než stihnem nejako reagovať, už po mne letí zmačkaná plechovka od piva. Zanadávam a okamžite si začnem trieť boľavé miesto na čele. ,,Si normálny?!" skríknem a siahnem rukou do šuplíka s nožmi. Vytiahnem prvý a inštinktívne ho vystriem pred seba. Otec sa už rúti z obývačky a veľmi jednoduchým pohybom mi ho zhodí na zem a zdrapne ma pod krk: ,,Rovnaká kurva ako tvoja matka. Koľká škoda, že ťa neprehltla." Na to schytám ešte jednu poriadnu ranu päsťou do líca. Začnú sa kotúľať slzy a ja sa sťažka zdvihnem zo zeme. Prešmyknem sa popri ňom a vybehnem von z domu. Našťastie som sa nevyzliekla ani nevyzula.
V podstate ani neviem kam by som mala ísť. Nemám tu nikoho, kto by mi mohol pomôcť. Jediný môj...kamarát?...je Tomoe. Ale je už večer a rozhodne nie sme takí dobrí kamaráti, aby som mu len tak zaklopala, že ma foter znova zmlátil a nemám kde prespať. Na moju smolu sa dokonca aj rozprší... Môže to byť ešte horšie? Prejdem kúsok k rozpadnutej budove, ktorú chcem využiť aspoň ako dočasný prístrešok. S plačom si triem boľavú tvár a zotieram z nej zvyšky pokazeného líčenia. Nepreháňam to síce s maľovaním ale riasenku a rúž mám momentálne asi všade.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Najhoršie na tom celom je, že ani nie som poriadne oblečená do tohto počasia. Mám len krátku sukňu, tričko bez ramienok a nadkolienky. ,,Ahoj, maličká. Nechceš sa s nami zahrať? Vyzeráš byť smutná, čo keby sme ťa trošku zabavili?" zdvihnem hlavu a uvidím dvoch tínedžerov týčiacich sa nado mnou. Netuším, čo s tym robiť. Sama ich neprebijem ani keby sa postavím na hlavu. A ísť s nimi tiež nechcem: ,,Prosím, odíďte. Čakám tu na niekoho..." Jeden z nich sa zašklebí a natiahne ku mne ruku: ,,Ale maličká... Keď plačeš, tak to znamená, že princ na koníčku už asi nepríde, však? Čo keby sme dnes tvojimi princami my dvaja, hm?Môžeš jazdiť aj na našich koníkoch ak chceš." Ten druhý sa začne spolu s tým, čo hovoril, neskutočne smiať. Začnem plakať ešte viac a dúfam, že môj plač niekoho privolá.
Išiel som ešte na posledný večerný nákup. Nemám toho moc v chladničke a keďže mamka je na služobke, musím si jedlo zaobstarať sám. Kartu mi síce nechala ale peniaze vyriešia len polovicu starostí. Vezmem to skratkou cez tmavú uličku, keď odrazu začujem akýsi plač. Keď sa priblížim ku hlasu, všimnem si dvoch chlapov, ktorí obťažujú nejakú slečnu. Nie som žiaden superhrdina z filmov ale do niečoho takéhoto by zasiahol hádam každý. Až keď sa priblížim bližšie, tak si uvedomím, že tú slečnu vlastne poznám...
,,Zmiznite," poviem v moment, kedy sa postavím pred Satsuki a rozpažím pred ňou ruky. Nie že by som nebol posratý až za ušami, veď by ma zbili a ani by sa nezapotili. Naprázdno preglgnem a čakám, čo sa bude diať. ,,Pchm... Poďme. Táto tu má fakt nabíjača. Ideme do klubu, bracho," s týmito slovami odídu a ja si konečne vydýchnem.
Netuším, odkiaľ vedel kde som. Ani či sem prišiel preto, lebo som bola v nebezpečenstve. Ale zachránil ma. ,,Tomoe!" zvolám a hodím sa mu okolo krku. Začnem plakať ešte viac ak je to možné a mačkám ho, čo mi sily stačia. Citim, že ma objíma tiež a hladká ma po vlasoch. ,,Čo sa... stalo..."
