Love Unfortunates

3. Cez čiaru

,,Čo sa... Stalo..." vypustím z úst a snažím sa pochopiť celú situáciu.
Netuším, či jej ublížili oni ale je naozaj zranená. Na čele má tvoriacu sa modrinu a líce jej opúcha.
,,Vieš ty čo? Kašli na to. Poď," vyslovím a zhodím zo seba ľahký, nepremokavý kabát. Dám jej ho cez ramená a zdvihnem ju na ruky.
,,T-Tomoe! To fakt nie je nut-"
,,Ticho," zakončím hádku ešte prv, než stihne vôbec začať.

Zdvihol ma na ruky a začal ma niesť smerom k sebe. Aspoň mám ten pocit. Niesla som aspoň dáždnik, pretože on niesol mňa. Nikdy ma muž nedržal v rukách (ak nerátam teda časy môjho narodenia, kedy ma zvykol držať otec - aj tak predpokladám, že som mu koľkokrát z papŕč drbla na zem).
Pevne sa chytím Tomoeho mikiny a neprehovorím ani pol slova. A Tomoe to našťastie odo mňa ani nežiada.

Prídeme ku mne domov, kde ju pred vchodom položím na nohy a odomknem. Ustúpim, aby mohla vojsť dnu a ja vojdem až po nej (bol som holt vychovaný v gentlemana).
,,Um, môžeš... Môžeš sa ísť zohriať do vane. Skúsim ti nájsť niečo na prezlečenie," navrhnem a vidím, že Satsuki zostane neisto prešľapovať na mieste.
,,Neboj sa, nebudem ťa špehovať."
Po tomto mi len ako odpoveď prikývne a pomaly odcupitá do kúpeľne.

Neviem ako by som sa mala správať. Nie som tu doma a príde mi malinko divné sa kúpať u Tomoeho. Nejde ani tak o to špehovanie, ktoré spomenul, veď nech sa pozrie ak ho to tak láka. Skôr nechcem pôsobiť doterne.
Nakoniec mu predsa len prikývnem, keďže cítim silné drkotanie zubov o seba. Naozaj mi je veľká zima. Napustím si preto horúcu vaňu a posadím sa do nej. Nohy si pritiahnem k telu a objímem ich rukami. Bradu položím na kolená a zľahka zatvorím oči.
,,Smiem vojsť?" za dverami sa ozve hlas Tomoeho.
,,Slobodno," odpoviem a jemne pootvorím oči.
Tomoe vojde dnu a zarazene zostane stať vo dverách: ,,J-j-ja som... Nič som... Nič som nevidel!" na dôvažok svojich slov pustí z rúk to, čo držal a položí si ich na tvár, aby si zakryl oči.
,,Však sa nič nedeje. Pokojne si odokry tvár," odpoviem bez zmeny tónu hlasu a prekvapene na neho hľadím.
,,V-však ale! Veď si... Veď si nahá, šmarja!"
Toto jeho vyvádzanie mi príde akýmsi zvláštnym spôsobom vtipné, čo má za následok to, že sa dnes prvýkrát naozaj rozosmejem: ,,Trdlo, veď to vôbec nevadí... Všetko mám zakryté," uistím ho a hodím po ňom špongiu z okraja vane.

Fakt jej nevadí, keď ju takto vidím? Veď baby v škole jančia jak na trhu len keď im nechtiac vtrhneme do prezliekárne v domnienke, že sú už prezlečené a môžeme ísť my. A to ich vidíme len v prádle.
Po jej slovách si opatrne zložím ruky z tváre ale aj naďalej jej uhýbam pohľadom. Som predsa gentleman.
,,Tu nejde len o nahotu... Veď som chlap, nás vzruší v tomto veku aj pohľad na ženské spodné prádlo... A ty mi tu vystavuješ svoju nahú pokožku..."
Na to sa Satsuki rozosmeje ešte viac: ,,Ale prosím ťa. Ani nevieš na čo ho máš! Stavím sa, že si ešte nešukal."
Očerveniem až za ušami a posadím sa na stoličku neďaleko, presnejšie pri zrkadle: ,,A kde berieš tú istotu, ha?"
Satsuki vyvalí oči a oprie sa o kraj vane, pričom z nej zvesí ruky, aby zostala aj naďalej krytá: ,,Kecáš. Koho si vyjebal?"
,,Jednu spolužiačku z bývalej školy. Cez leto prišla na prázdniny ku starej mame neďaleko nás a nejako sme to povedzme ťahali... Ale kamarátsky," prezradím jej, pričom si spomeniem na dievča od susedov, ktoré sa mi v to leto vyznalo.
,,A nie si náhodou zakukaný do učiteľky Mikoto?" spýta sa ma, na čo sa len nervozne pohrabem vo vlasoch a povzdychnem si. Po úsmeve už niet ani stopy.
Keď jedným očkom pozriem na Satsuki, tak vidím, že aj ona si uvedomila, že to bolo cez čiaru. A že to prinieslo zlé myšlienky aj jej. Asi je hlavou zase u Kanameho...

Nechtiac som povedala niečo, čo som nemala. Sama dobre viem, ako sa Tomoe cíti. Tiež sa snažím skrz bolesť zvierajúcu moju hruď čo najmenej myslieť na Kanameho.
,,Prepáč," zamrmlem a smutne uhnem pohľadom tiež.
Doslova cítim, ako celú miestnosť zaplaví vlna pochmúrnej, priam depresívnej nálady.
,,Si smutný?"
,,Uhm," dostane sa mi citoslovce znaku súhlasu, namiesto normálneho slova.
,,Priniesol som ti každopádne... Nejaké oblečenie. Asi ti bude trochu veľké ale nič iné žiaľ nemám."
Prikývnem mu, na čo sa Tomoe postaví a odíde kamsi preč.
Vyleziem asi po štvrť hodine kvôli silnej horúčave tela. Utriem sa do uteráku, ktorý Tomoe priložil ku kôpke oblečenia a prevesím ho následne cez šnúru. Prezriem si oblečenie od neho a potom ho na seba hodím. Jedná sa len o dlhé, šedé tričko a čierne kraťasy, ktoré mám skoro ako trojštvrťáky. Vlasy si trochu presuším fénom a premýšľam, či ho fakt nebudem obťažovať, keď tu prespím. V podstate som ho o to ani nepožiadala, sám tak rozhodol a ani mi o tom nepovedal. Tak mu to hádam nevadí.

Vojdem do izby, kým je Satsuki vo vani a zavriem za sebou dvere. Vyberiem zo skrinky fľašu rumu, ktorú mám vždy bezpečne ukrytú pred mamou. Nie že by mala s pitím problém, skôr nechcem, aby vedela, že si dám občas aj doma ako taká zdeprimovaná socka. Ani sa neunúvam nájsť nejaký pohár, dám si rovno z fľaše. A ľahnem si s ňou do postele.
Bežne nie som na to taký citlivý ale dnes som ju v meste videl. Išla za ruku s cudzím, o dosť príťažlivejším chalanom, než som ja. A proste to naraz všetko vybuchlo.
,,Smiem vojsť?" spoza dverí sa ozve hlas Satsuki.
,,Slobodno," zopakujem jej hlášku a nemám energiu na to niekam odkladať fľašu. Na čo aj?

Po vyzvaní vstúpim dnu a nájdem tam na posteli Tomoeho, ktorý v prítmí izby, osvetľovanej z chodby, popíja rovno z fľaše.
,,Mám taký pocit, že nás čaká dlhá, tajuplných rozhovorov plná noc."