Posledný potomok Strážcov

2. Chalan v cukrárni

   Zo spánku ma zobudilo prenikavé zvonenie budíka. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby to bolo moje zvonenie. Lenže to, ktoré mi teraz hučalo pri uchu, bolo na maminom telefóne.

   Neochotne som sa zdvihla, ale po mame v izbe nebolo ani stopy. Šla som do sprchy, ako každé ráno. Umyla som sa, vyčistila zuby, očesala vlasy a zamyslene si zapletala vrkoč. Uvažovala som, kto jej mohol tak neskoro volať.

   Natiahla som na seba šortky, na bielu podprsenku biele športové tričko a na nohy obyčajné tenisky. Ustlala som si posteľ, vzala z nočného stolíka mobil a urobila rýchly poriadok izby.

   „Annie, raňajky!" začula som z dola mamin hlas.

   „Hneď som tam!" zakričala som späť.

   Prehodila som si batoh cez plece a naposledy pozrela na svoju izbu. V rohu oproti dverám bola ustlaná posteľ, nočný stolík s lampičkou. Oproti stála skriňa, vedľa nej komoda. Pri opačnej stene stála moja skromná knižnica, praskajúca vo švíkoch. Pri knižnici bol písací stôl a otočná stolička. Pred stolíkom na stene som mala nástenku, kde som mala rozvrh hodín, kalendár a všelijaké poznámky. Prešla som ešte k nástenke a fixou prečiarkla ďalší deň.

   „Perfektné," pochválila som sama seba.

   „Annelise! Pohni! Prídeš neskoro!" poháňala ma mama ako každé ráno.

   „Už idém!" zahučala som a zatvorila za sebou dvere. Cestou do kuchyne som kontrolovala, či mám pri sebe všetko.

   Mobil, kľúče, peňaženka. Najdôležitejšie veci okrem pomôcok do školy.

   „No hurá," položila na stôl palacinky, šľahačku a pariace sa dve šálky s čokoládou. Posadila som sa a mlčky zjedla čo mi naložila. „Umyť a mazaj do školy."

   Bez reptania som poslúchla, poďakovala za perfektné raňajky a švihala na autobus. Rozhodne sa mi nechcelo trepať sa na druhý koniec mesta pešo len pre svoju blbosť.

   Autobus som našťastie stihla. Nastúpila som na poslednú chvíľu a posadila sa dopredu k šoférovi.

   „Čau," prisadol si ku mne Marko, jeden z kamarátov už od škôlky.

   Spolu s Grace sme tvorili nerozlučnú trojku už odjakživa. Mala som podozrenie, že je do Grace zamilovaný, ale múdro som si to radšej nechala pre seba.

   Marko bol vysoký viac ako o hlavu odo mňa. Hral futbal za školský tím, ale okrem toho bol aj nenormálne dobrý v matike. Ak niekto niečo nechápal, proste požiadal jeho o doučovanie a on mu pomohol.

   „Ahoj," ťukli sme si päsťami o seba.

   „Pustila ťa mama na párty ku Grace?" opatrne som sa poobzerala po autobuse, či nás niekto nepočúva a prikývla. „Kecáš."

   „No vlastne ja som sa na párty nepýtala. Opýtala som sa, či u nej môžem byť na víkend." Priznala som trochu zahanbene, že som mame klamala. „Veď ju poznáš. Keby som spomenula párty, hneď by si myslela, že budeme piť, fetovať a bohvie čo všetko robiť a zamkla by ma doma na niekoľko západov."

   „Šak dobre, nič nehovorím," uškrnul sa. „Som zvedavý ako sa Grace zatvári, až jej povieme, že som vyhral stávku."

   Pokiaľ autobus prešiel cez celé mesto a nabral všetkých, trvalo to takmer trištvrte hodinu. S Markom sme sa prevažne bavili o blížiacej sa koncoročnej písomke z matiky. To je tak, keď bifľoš a bifľoška spolu debatujú. Niekoho by to mohlo nudiť, ale my sme neboli len tak niekto.