Posledný potomok Strážcov

6. Obnovené a ukončené priateľstvo

   Čakala som, že ich budú prenasledovať, ale skutočne ich nechali ísť. Ysabell sa ešte niekoľkokrát otočila a neveriacky krútila hlavou. Stála som na mieste , ako prikovaná a sledovala, Jeho ako sa otočil, nasadil neodolateľný úsmev a šiel ku mne.

„Nicolas, ďakujem za pomoc," povedala mama nášmu novému susedovi. „Nestihli by sme sa vrátiť, keď nám Grace zavolala."

„Rado sa stalo, Elis," pousmial sa.

Od spánku cez celé líce sa mu tiahla dlhá krivá jazva, no aj napriek nej, vyzeral priateľsky a vôbec ma nedesil. Vymenili si potichu ešte pár slov, ktoré som nezachytila, potom sa na moje obrovské prekvapenie objali, ako dvaja starí priatelia. Pozrela som na Neho, no nevenoval mi pozornosť. Úsmev zmizol a on gánil na Nicka a mamu.

„Elisabeth, ideme!" zahlásil panovačne a natiahol k nej ruku.

Mama ju neochotne prijala a On ju prudko pritiahol k sebe. Objal ju okolo pása a viedol po chodníku bez jediného slova preč. Ona poslušne šla.

„Ďakujem," povedala som mu a s povzdychom sa vybrala za nimi.

„Pohni si," povedal mi On drzo.

Automaticky som zastala a prekrížila si ruky na hrudi. „Nejaký nevychovaný zmrd ma nebude buzerovať." Odpapuľovala som nasrato.

Zastal a neveriacky na mňa pozrel. „To ako sa so mnou bavíš?! Vieš vôbec kto som?!" zvýšil hlas a pustil mamu.

S kľudom kráľa Šalamúna som odpovedala. „Hej viem. Si zasraný hajzel."

„Čo si to dovoľuješ, ty sopliak?!" zhúkol na mňa.

„Ja? Čo si to ty dovoľuješ?! Vlečieš ju ako teľa na porážku." Kývla som na mamu. „Si myslíš, že keď sa po šestnástich rokoch ukážeš, tak máš právo montovať sa nám do života?! Čo si v živote dokázal? Zbaliť ženskú, nabúchať, zdrhnúť a odrbať ju, že si umrel?! Si obyčajný úbožiak a moja mama s tebou nikam nepôjde!"

Mama vyzerala, akoby sa mala každým okamihom zrútiť. On očervenel od zlosti a v očiach sa mu nebezpečne zablyslo.

„Nevieš, o čom hovoríš," precedil pomedzi zuby.

„Niečo som vynechala? Žeby si sa ešte aj oženil?" jeho previnilý výraz hovoril za všetko.

„Michael, je to pravda?" spýtala sa slabým smutným hlasom.

Neodpovedal. Ani nemusel. Mama prešla okolo neho, vzala ma za ruku a ťahala ma späť k domu nášho suseda, ktorý tam aj naďalej stál a ustarostene sledoval našu výmenu názorov.

„Elisabeth, vráť sa!" zvrtla som sa na päte a zapichla mu prst do hrude, aby som zvýraznila slová, ktoré som mienila vypustiť z úst. „Vypadni a už sa nevracaj! Rozumel si? Nie si tu vítaný!"

Zaťal zuby a počúvol ma.

Neverila som tomu, ale ten blbec sa zobral, aj s tými jeho dvomi poskokmi a urazene odkráčal.

Nikdy som nebola konfliktný typ, ale nikto nebude zametať s mojou mamou a jednať s ňou ako s nejakou handrou.

„Nicolas, nemohli by sme u teba ostať na noc?" požiadala ho pošepky a on len prikývol a otvoril dvere, aby sme mohli vstúpiť.

„Neboj sa. Niečo vymyslíme, aby ste boli obe v bezpečí," zabuchol za nami dvere a viedol nás niekam dozadu.

Očividne nestrávim tento víkend u Grace.