Posledný potomok Strážcov

7. Omyl

   Vstúpiť do toho domu nebolo také desivé, ako som sa spočiatku obávala. Keď som bola malá, kolovali o ňom historky, že tam vyvraždili celú rodinu a obetovali satanovi alebo také čosi a teraz tam vraj tá rodina straší. Nikto do toho domu nechodil a zrazu som šla priamo dnu.

Vstupná hala bola iná, než som si ju predstavovala.

Len čo Catt otvorila dvere, uvidela som obrovské schodisko, vedľa ktorého z každej strany stál mahagónový stolík s vázou plnou suchých čiernych kvetov. Vyzeralo to trochu morbídne, ale inak bola hala krásna. Na bielych stenách viseli rôzne krajinky. Pod nohami biely mramor. Nikde nebol ani kúsok teplej farby. Všetko tam bolo také neutrálne, čierno-biele.

Avšak zvonku ten dom vyzeral ako polorozpadnutá búda, súca na demoláciu.

Catt ma viedla niekam doľava, odkiaľ sme počuli mamin a Nicolasov hlas. Miestnosť, kam ma zaviedla, mohla byť kľudne obývačka, ale aj knižnica. Pri stenách stáli policové skrine priam preplnené knihami. Na druhom konci miestnosti pred krbom stál stolík, gauč a dve kreslá, a práve tam sme našli mamu a Nicka.

Obaja boli zabraní do vážneho rozhovoru a mračili sa, no len čo zaregistrovali našu prítomnosť, zmĺkli. Ukázala som batoh a mama len prikývla.

„Idem hore, musím sa učiť," povedala Catt a bez ďalších zbytočných slov sa vyparila.

Tá baba bola plná prekvapení a nevedela som, čo od nej môžem čakať. Jediné, čo som vedela bolo, že jej brat je ten milý fešný chalan z cukrárne a chlapík, čo ma zachránil. Ale v skutočnosti boli všetci z tohto domu pre mňa obrovskou záhadou.

„Si v poriadku?" spýtala sa ma mama a objala ma okolo ramien.

Zafňukala som a pokrútila hlavou. „Pohádala som sa s Grace."

„Ach..." viac nepovedala, len si ma pritúlila ako malé dieťa na hruď a hladila ma po vlasoch. „Mrzí ma to zlatko. Mali sme ti povedať, čo sa deje, už dávno. Ona ti to chcela povedať, ale nemohla."

„Zato dnes mi toho povedala viac než dosť," cítila som sa nenormálne vyčerpaná. Nielen fyzicky, ale aj duševne.

V jeden deň sa mi život obrátil hore nohami. Najskôr tá čáry-máry rozprávka. Potom otec vstal z mŕtvych. Naháňali ma desiví psychopati s červenými očami. Naučila som sa šoférovať. Prišla som o najlepšiu priateľku.

Mohol sa dnešok posrať ešte viac?

Mala som depresiu, bolela ma hlava a neskutočne som sa ľutovala. Keby bola pri mne Grace, jednoducho by ma prefackala a prešlo by to, ale Grace pri mne nebola a už ani nebude. Prišlo mi to ľúto.

„Idem von!" zahučal domom známy chlapčenský hlas.

„Kedy prídeš?" zakričal naňho Nick.

„Keď sa mi bude chcieť," zaznela odpoveď, nasledovaná buchnutím vchodových dverí.

Nick potom obrátil svoju pozornosť na nás.

Pomaly, nenáhlivo si odpil z poloprázdnej šálky kávy a zamračil sa. „Ako je možné, že vás doteraz neobjavili?"

Mama len mykla plecami. „Nikto okrem Mikea nevedel, že sa mi narodilo dieťa. Presťahovala som sa hneď po jeho smrti a oni ma nehľadali. Žili sme ako ľudia. Nepoužívala som Silu a Annie sa až do dnešnej noci vôbec neprejavila."
„Lenže Annie sa prejavila až pred chvíľou, keď už boli v tvojom dome. Ako si to vysvetľuješ?" to jeho škrabkanie po brade ma znervózňovalo a hltala som každé ich slovo, akoby úplne zabudli, že som tam s nimi. „Ako ťa našiel Michael a jeho ľudia?"

„Doriti," vyhŕkla mama zo seba. „On ma musel nechať sledovať. Nič iné ma nenapadá. Nechal mi predsa..." ešte viac sa zamračila a zhrozene pozrela na mňa. „Musíme sa dostať niekam do bezpečia. Máš nejaký nápad?"

Záporne pokrútil hlavou a mne skrútilo žalúdok. „Útekom nič nevyriešiš. Ona musí ísť do školy a učiť sa narábať so Silou. Musí sa naučiť brániť. Nemôžeš ju večne chrániť."

Videla som na mame ako rozmýšľa a skáče pohľadom raz na mňa a raz na Nicka. „Ja viem, ale ak ju tam pošlem, ohrozím ju omnoho viac, než sa mi páči."

„Lenže ak sa nenaučí brániť a bojovať, tak sa nedožije Voľby a vieš, že ona je teraz jednou z najdôležitejších." Vytkol jej.

Dočerta.

Absolútne som netušila o čom točia. Čo je dokelu Voľba?

„Máš pravdu, ale ona dedičstvo dostala len dnes. Nemala čas sa s ním zoznámiť." Mama stále hľadala dôvod, prečo ma neposlať do nejakej školy pre nás divných, to bolo jasné aj mne a aj Nickovi.

Zívla som a oprela si hlavu o mamine rameno. Automaticky ma objala a ďalej venovala plnú pozornosť nášmu hostiteľovi. Ich slová mi splývali a uspávali ma. Oči sa mi zatvárali, keď do mňa mama štuchla.

„Mala by si si odpočinúť," povedala mi milo.

„Dnes zostaňte tu. Zajtra zabezpečíme váš dom." Povedal Nick vážne. „Choď si ľahnúť do hosťovskej izby. Hore schodmi, prvé dvere vľavo."

„Ďakujem," dokázala som zo seba dostať a ako mátoha som šla späť do haly.

Pridŕžajúc sa zábradlia, som stúpala na poschodie. Oči som držala ledva otvorené. Pod nohami som mala červený koberec. Medzi jednotlivými dverami dlhej chodby stáli najrôznejšie sochy. Neobzerala som si ich a rovno otvorila prvé dvere vpravo.

V izbe vládlo prítmie. Vyzula som tenisky, stiahla zo seba oblečenie a len v spodnej bielizni zaliezla pod príjemnú deku. Mám dojem, že som zaspala skôr, než moja hlava dopadla na vankúš.

Netuším ako dlho som spala, ani čo ma vlastne zobudilo. Otvorila som oči a cez dlhé krémové závesy dnu prúdili tenké pásiky svetla. Začula som, ako mi niekto dychčí pri uchu. Pomaly mi dochádzalo, že v posteli nie som sama.

Chcela som vstať, ale objímala ma nejaká ruka a tá si ma pritiahla bližšie k dotyčnému do náručia. Zhrozene som sa obzrela a ... vykríkla.

Zhodila som ruku, zabalila sa do deky a vyletela z postele ako sto čertov.

Na posteli ležal On a pretieral si prekvapene oči.

„Doriti, čo robíš v mojej posteli?" spýtala som sa zadychčane.

Dvere za mnou sa otvorili a mama, Nick aj Catt sa nahrnuli do izby, pripravení ma brániť.

„V tvojej posteli?!" zamračil sa a prekrížil si ruky na nahej svalnatej hrudi. „Čo ty robíš v mojej izbe?!"

Catt vybuchla do smiechu.

„Nick ma sem poslal," zamrmlala som zahanbene, červená od hlavy po päty.

Nick si odkašlal. „Ja som ťa poslal vľavo, nie vpravo." Rozosmial sa tiež.

Pozbierala som rýchlo svoje veci a cúvala z miestnosti. Mama, Nick a Catt mi so smiechom ustúpili z cesty. Prešla som cez chodbu ku dverám oproti, otvorila a nasrato za sebou zabuchla.

Mala som chuť sa od hanby prepadnúť.