Posledný potomok Strážcov

3. Mama sa zbláznila

   Domov sme dorazili v rekordnom čase a na počudovanie bez ujmy na zdraví. Mama ma vliekla do domu, neobťažujúc sa zamykaním auta. Stále sa obzerala, akoby na nás spoza kríkov mal niekto vyskočiť.

Len čo sme vošli dnu, zamkla za nami a ťahala ma rovno do kuchyne. Tvrdo ma posadila na stoličku a odbehla hore do spálne. Sedela som na mieste ako prikovaná, nervózne sa hrala s kľúčikom na krku a čakala pokiaľ sa nevráti.

Správala sa nenormálne divne.

„To, čo ti teraz ukážem, sa v našej rodine dedí po celé generácie," rozprávala už od schodov. V rukách držala nejakú zaprášenú krabicu, ktorú položila na stôl predo mňa. „Musíš mi dať slovo, že to nikomu nepovieš."

Prevrátila som očami. „Dávam ti svoje čestné slovo, že nikomu nič nepoviem," povedala som poslušne a skoro som dostala infarkt, keď mi na potvrdenie podala mama ruku a pri našom dotyku, nám obe zažiarili.

Vytreštila som oči a s ústami otvorenými do veľkého O, som čakala, čo povie.

„Pred tisíckami rokov žil v našom svete národ, ktorému v žilách kolovala mágia. Dokázali s ňou pracovať, vytvárať úžasné veci, liečiť ochorenia. Okolité národy ich prezývali Nesmrteľnými." Začala mi rozprávať akúsi rozprávku.

Zamračene som si prekrížila ruky na hrudi a počúvala.

„Títo Nesmrteľní boli mierumilovní. Vládol im Kráľ Joachim a jeho dvanásť synov. Každý zo synov mal jednu časť ríše, ktorú spravoval. Jedného dňa sa jeden z nich, Moriatry, zamiloval do dcéry susedného kráľa. Nedvoril sa jej, ako to robievajú zamilovaní mladíci. Predpokladal, že keď je princ Nobbaresu, stačí to, aby princezná súhlasila so sobášom."

Zakašľala som. „Prepáč, ale čo to má spoločné s tým, že ma nejaký chlap sledoval?" vyrušila som ju.

„Mlč a počúvaj. Všetko sa dozvieš." Povedala mama prísne a naliala mi pohár vody, aby si zamestnala trasúce sa ruky. „Moriatry sa dočkal odmietnutia. Zanevrel na všetko dobré, na silu Svetla a ponoril sa do Temnoty."

Pozerala som na ňu asi riadne nechápavo, keď mi to hneď začala vysvetľovať. „Mágia je dobrá a zlá. Svetlo a Temnota." Len som prikývla, akože rozumiem. „Spojil sa s Černokňažníkmi zo Severu a napadol krajinu princeznej. Jeho armáda sa zo dňa na deň zväčšovala a on útočil na krajiny rad zaradom, pokiaľ sa jeho zrak neobrátil na svoju rodnú krajinu."

Ledva som sa udržala, aby som si nepovzdychla. Neznášam fantasy rozprávky. Všetko v nich bolo také predvídateľné.

„Zaútočil so svojou temnou armádou a skoro bratov porazil, keď sa odniekiaľ vynoril malý chlapec. Povráva sa, že to bol ich trinásty brat a ten prevrátil misky váh na stranu Svetla. Bratia boli schopní použiť Silu Arcikryštálu a uväzniť svojho brata do väzenia." Rozprávala tak zaujato, že si nevšimla dve tmavé postavy prejsť okolo nášho okna. „Väzenie bolo skryté..."

Obe sme začuli zarinčanie rozbíjajúceho sa skla a mama sklapla. Zobrala krabicu a zohla sa pod stôl, kde bol pod malým okrúhlym kobercom skrytý poklop do pivnice. Preboha veď ja som ani nevedela, že máme pivnicu. Naznačila mi, aby som vzala krabicu so sebou a bola potichu, a zatvorila ma tam.

Počula som kroky v kuchyni a strnulo čakala. Čo ak to boli zlodeji a majú zbrane? Čo ak sa mame niečo stane? Dokelu aj s jej krabicou. Objavili sa dva biele záblesky a nastalo hrobové ticho.

Za chvíľu sa poklop otvoril a uvidela som maminu vysmiatu tvár.

„Čo sa stalo?" chcela som hneď vedieť.