Posledný potomok Strážcov

13. Čiernooký chlapec

   Prebrala som sa v tmavej jaskyni. Zo stropu viseli dlhé kvaple, z ktorých v rytme kvapkala voda. Zuby mi cvakali, zima sa mi zarezávala do morku kostí ako tie najostrejšie žiletky. Mala som bosé nohy, každú priviazanú o jednu nohu stoličky. Ruky zviazané za chrbtom, boli celé stuhnuté a začínala som mať kŕče. Pomykala som nimi, no ten špagát sa mi ešte viac zarezal do zápästí a úplne mi ich odkrvil.

Okrem tej jedinej stoličky, na ktorej som sedela, som nevidela iné kusy nábytku. Obzerala som sa dookola, no nič, čo by mi mohlo pomôcť v úniku, som nevidela. Bola som tam sama.

V duchu som si nadávala, že som Drakena poslúchla a utekala. Keby som tam zostala, neskočila by som tu.

Tichom sa začali ozývať blížiace sa pomalé kroky. Srdce mi začalo byť ako o závod. Po chrbte mi prebehli zimomriavky a zachvátila ma hrôza, keď som uvidela malého chlapčeka, kráčajúceho priamo ku mne. Mlčky sa postavil predo mňa a pozoroval ma chladnými čiernymi očami bez bielok.

Bol malý, asi deväťročný. Mal krátke čierne vlasy, drobný nos, okrúhlu tváričku a ústa stiahnuté do rovnej čiary. Mal priam chorobne bledú pleť, čo zvýraznili tmavé tepláky a mikina.

„To ty si ma sem dovliekol?" vyhŕkla som, snažiac sa byť odvážna, hoci pot sa zo mňa lial, až som mala chrbát úplne mokrý.

V očiach sa mu nebezpečne zablyslo.

„Nemáš dovolené rozprávať." Jeho monotónny hlas bol nepríjemný, ale možno ten zlý pocit, ktorý ma pri ňom prepadol, bol mylný. Možno by mi mohol pomôcť dostať sa odtiaľto.

„Pomôž mi utiecť," hľadela som naňho prosebne.

„Nemáš dovolené rozprávať." Zopakoval a záporne pokrútil hlavou. „Pán príde a on rozhodne o tvojom osude."

„Kto je tvoj Pán?" spýtala som sa a on sa zhlboka nadýchol a zamračil sa.

Urobil dva kroky smerom ku mne, zahnal sa a vlepil mi facku. „Nemáš dovolené rozprávať." Povedal a znovu ustúpil. „Nenúť ma, ubližovať ti."

Nikdy ani vo sne by mi nenapadlo, že by tak malý chlapec mal takú silu. Do očí mi vhŕkli slzy, ale radšej som bola ticho. Nemohla som vedieť, čoho bol schopný.

Sedela som tam, žmúrila do tmy a bála sa čo i len pohnúť.

Čiernooký chlapec civel na mňa, a mne po chvíli došlo, že hľadí cezo mňa, akoby ma ani nevidel. Špičkami prstov som sa zhupla na stoličke, no odrazila som sa trochu moc a dopadla na chrbát, čím som si vyrazila dych.

„Doriti," zanadávala som.

Chlapec priskočil ku mne, zdrapil ma za vlasy a zdvihol ma, akoby som nič nevážila. Tresol mnou o hrboľatú stenu jaskyne a stolička sa rozsypala. Fňukala som od bolesti a on ma kopol do brucha, na čo som vykríkla od bolesti.

„Nemáš dovolené rozprávať!" zvýšil na mňa hlas.

„Belial, stačí!" zahriakol ho nejaký mužský hlas, spoza neho. Chlapec sa narovnal, akoby mal namiesto chrbta pravítko a odstúpil. Obrátil sa tvárou k prichádzajúcemu mužovi, úctivo sa mu uklonil a ustúpil z cesty.

Drepol si ku mne a odhrnul mi z tváre vlasy. Jeho ruka bola jemná a teplá. Jeho tvár bola anjelsky krásna a dokonalá. Dlhé hnedé vlasy mal zviazané do chvosta na temene hlavy. Zvláštne červené oči skryté za hrubými rámami okuliarov.

„Varoval ťa, aby si bola ticho. Sama si si to zavinila." Oznámil mi pokojne.

Chytil ma za bradu, aby som sa mu musela pozrieť do očí. „Budem sa pýtať a ty mi odpovieš. Odmietneš odpovedať, bude nasledovať trest."