Posledný potomok Strážcov

8. Hororové raňajky

   Konečne v správnej izbe som zaliezla do postele a s vytreštenými očami civela do stropu, ale spánok neprichádzal. Ten šok, keď som omylom skončila v Gabrielovej posteli, ma dokonale prebral. V duchu som si prehrávala prebudenie. Ako ma jeho ruka držala okolo pása. Ako mi dychčal do ucha a ten alkoholový smrad, z ktorého sa mi zdvíhal žalúdok. Už mi nepripadal taký úžasný ako predtým.

Avšak, v žiadnom prípade som nemohla poprieť, že by sa mi nepáčil pohľad na jeho nahú hruď, vypracované svaly a zvláštne tetovanie na pleci, ktoré trochu pripomínalo nedokončené A. Nedokázala som zabudnúť na pohľad do jeho ospalých očí a neodolateľného nevinného prekvapeného výrazu tváre.

S rumencom na tvári som vyliezla z postele, schmatla batoh s oblečením a zamierila do sprchy. Dala som si rýchlu sprchu a obalená v osuške sa začala prehrabovať v batohu. Vytiahla som si jednoduché tepláky a čierne športové tričko, ponožky a spodné prádlo, keď mi pohľad padol na knihu od mamy. Na nej sa zaligotal rovnaký znak nedokončeného A, ako mal Gabriel na pleci.

Zarazene som zostala stáť s knihou v ruke a nevedela, či do tej knihy pozrieť alebo nie. Udalosti posledných dvadsiatich štyroch hodín sa mi zdali ako zo sna. V podstate, keby som sa nezobudila vedľa neho, ale vo svojej posteli, tak by som si myslela, že sa mi to skutočne iba zdalo.

„Annie, raňajky," zaklopala mi mama na dvere.

Vyľakane som pustila knihu na zem a ona sa roztvorila. S vytreštenými očami som civela na obrázok chladných červených očí, ktoré akoby ma prepaľovali z toho obrázka. Doslova ma hypnotizovali a ja som nedokázala odtrhnúť pohľad.

Zničím ťa! Nikdy sa nedostaneš späť!

Ten hlas, čo sa mi ozval v hlave, spôsobil neuveriteľný výbuch bolesti. Padla som na kolená a pritlačila si ruky na uši v naivnej viere, že mi to pomôže ho zastaviť, ale on pokračoval.

Belialovi synovia už po teba idú! Si slabá a umrieš ako tvoja matka!

Bolesť ma sklátila na podlahu, kde som zaujala polohu na boku a kolená si pritlačila k brade. Neviem ako dlho som tam ležala a utápala sa v bolesti, keď mi napadlo do tej knihy kopnúť a zavrieť ju tak. Bolesť ako mávnutím čarovného prútika zmizla.

Celá červená a zadychčaná som sa pozviechala zo zeme a knihu vzala do rúk ako pyrotechnik rozbušku. Pod tým divným áčkom svietil nápis Kronika Strážcov. Opatrne som knihu otvorila na prvej strane a podivné písmená sa mi rozhýbali pred očami.

Vyzeralo to, akoby vystúpili z knihy a lietali mi okolo hlavy. Snažila som sa sústrediť na ich prečítanie, ale niečo mi v tom bránilo. Akoby som mala v mysli nejaký zámok, alebo čo, ktorý mi to nedovoľoval.

Vyslov meno svoje! Zaznel mi v hlave iný hlas.

„Annelise Corbinová," hlesla som potichu.

Nebola som si istá, či ten hlas prehovoril nahlas, alebo len v mojej hlave, ale ak to bolo len v mojej hlave, nemusel nikto vedieť, že som sa zbláznila.

Meno tvoje nie je úplné. Povedal hlas znovu a vyčkával odpoveď.

„Nepoznám iné svoje meno," zabrblala som frustrovane.

Ako mám zistiť, čo ten znak znamená, keď mi to tá blbá knižka nechce dovoliť? Mala som chuť ju hodiť rovno do koša, ale mama by to asi neocenila.

Prilož dedičstvo svoje na znak a potvrď svoje právo! Čím ďalej, tým lepšie. O čom to ten hlas preboha hovoril?

Dedičstvo? Čo to len mohlo byť? Pozrela som na seba do zrkadla a pohľad mi upútal dračí kľúč na krku. Znak mohla byť len tá divná značka nedokončeného áčka na obale. Sňala som si retiazku z krku a obtočila si ju okolo dlane. Opatrne som ju položila na znak a ten sa rozžiaril.