Posledný potomok Strážcov

5. Záchrana v poslednej chvíli

   V ruke mi zavibroval mobil.

Uteč! Prichádzajú! Varovanie prišlo sotva zlomok sekundy predtým, než sa otvorili dvere. Ledva som stihla zmiznúť za rohom na poschodí.

„Prehľadajte celý dom!" zaznel chladný ženský hlas do ticha.

Viac mi počuť nebolo treba, aby som sa nezvrtla na päte a nezdrhala do izby. Vyliezla som na parapet a preskočila na konár, z ktorého som prišla. Neobťažovala som sa maskovaním stôp svojej prítomnosti. Ako taká opica som zliezala po konároch dole a dva metre nad zemou som zoskočila do kríkov. Ani som sa nepohla, keď sa v okne mojej izby objavila tvár v maske s červenými očami.

Chvíľu tam stál a obzeral sa po okolí, potom sa jeho hlava stratila späť v našom dome. Pomaly som sa plazila preč. Dnešný večer som si takto nepredstavovala ani vzdialene.

Myslela som si, že má mama tajné rande, ale realita bola omnoho šokujúcejšia. Kto boli tí ďalší ľudia v našom dome? Čo hľadali? Prečo mama odišla s otcom a jeho ľuďmi?

Ľutovala som, že keď som otca uvidela, nevrazila som mu. Hajzel jeden. Zámerne nás nechal žiť v domnienke, že je mŕtvy. Pre mňa to bol cudzí človek, ale pre moju mamu? Životná láska. Mrzel ma každý jeden raz, kedy kvôli nemu plakala.

Vo vrecku mi znovu zavibroval mobil. Netrúfla som si, pozrieť kto mi píše. Nebola som až taká hlúpa, aby som sa zapnutou obrazovkou prezradila. Aspoň ma to vrátilo späť do reality. Nebol čas, aby som rozmýšľala nad otcom a čo mu urobím, keď ho stretnem znovu. Musela som sa odtiaľto čo najskôr dostať preč a spojiť sa s mamou. Len som dúfala, že jej mobil nezostal v dome.

Chcela som sa rozbehnúť preč, keď som si všimla neďaleko od seba v tieni jednej z jabloní pohyb. Niekto tam bol a pozeral na mňa červenými očami. Vydesene som sa začala plaziť od neho čo najďalej.

„Niekto je za domom v kríkoch, madam," počula som ho povedať nahlas.

Vtedy sa stalo niekoľko vecí naraz. Z troch smerov sa ku mne blížili muži v čiernom s červenými očami a v starom opustenom dome vedľa nás sa objavilo svetlo.

Vyskočila som na rovné nohy a najrýchlejšie ako som mohla, som sa rozbehla k starému latkovému plotu. Počula som dupot, ako sa rozbehli za mnou, ale nevenovala som mu pozornosť. Mala som len jedinú šancu na útek. Poriadne som sa odrazila a plot preskočila. Nebol čas zastavovať, či idú za mnou. Tromi skokmi som vybehla na terasu pred domom a začala trieskať na dvere.

„Idééém, čo horí?!" počula som z vnútra podráždený mužský hlas.

„Pomóóóc, prosím pomóóóc," zúfalo som pomykala kľučkou, ale bolo zamknuté.

Že sú pri mne som zistila skôr, než mi na rameno dopadla chladná ruka jedného z nich. Silno mi stisol rameno, až mi do očí vhŕkli slzy bolesti. Zdrapil ma surovo za ruku a ťahal od dverí preč. Mykala som sa, snažila sa ho kopnúť, ale ani to ním nehlo. Z druhej strany ma zdrapil ďalší a ťahali ma k pristavenej čiernej dodávke.

„V mene Sily vám prikazujem, aby ste to dievča pustili," začuli sme chladný mužský hlas.

Obaja ma pustili a zvrtli sa tak rýchlo, že som ledva stihla zaregistrovať, ako sa im v rukách vyformovali ohnivé gule a vypálili na toho muža. Mnou šmarili o zem a jeden z nich mi stupil na chrbát, až mi vyrazil dych.

Chcela som sa zdvihnúť, no nemohla som sa ani pohnúť.

„Nemiešaj sa do toho, Strážca! Nie je to tvoja vec." zahrmel ženský hlas, ktorý som počula v dome. Skoro som si krk vykrútila, ako som sa snažila zbadať jej tvár, ale bezúspešne.

„Je na mojom pozemku a prosila o pomoc. Je to moja vec!" mávol rukou a gule zmizli.

Urobil niekoľko krokov pred dvere a ja som konečne uvidela jeho tvár. Toho muža som nikdy v živote nevidela, ale pripomínal mi chlapca, ktorého som stretla v cukrárni. Mal plavé strapaté vlasy, ostro rezané črty tváre. Pekný nos a celkovo celú tvár. Jeho oči boli azúrovo modré, rovnako ako oči toho chlapca.

„Zabite ho!" prikázala žena bez mihnutia oka.

V hrôze som vytreštila oči. Rozbehli sa k nemu a hádzali jednu guľu za druhou. On sa nepohol z miesta, vlastne nerobil nič, nijako sa nebránil. No aj napriek tomu sa gule odrážali od nejakého neviditeľného silového poľa späť k útočníkom.

Vyhrabala som sa zo zeme, keď už ma nič a nikto nedržal a rozbehla sa za nimi. Ten zvláštny pocit, tá Sila či ako to mama a ten muž nazvali, sa cezo mňa prehnala ako obrovská prívalová vlna, a vystrelila mi z tela ako gejzír, ktorý som nedokázala zastaviť.

Bežala som pomedzi tých mužov a tá tlaková vlna ich odrazila odo mňa niekoľko metrov. Môj záchranca stál na mieste ako prikovaný, šokovane na mňa vytriešťal oči a po chvíľke sa začal usmievať. Dobehla som až k nemu a on mi podal ruku, čím mi umožnil prejsť cez to zvláštne ochranné pole, ktoré od neho odrážalo gule. Cítila som ho, ako ma pošteklilo na rukách.

„Ďakujem, pane," hlesla som zadýchane.

Len prikývol a opäť upriamil pozornosť na nich. „Dievča je pod ochranou Strážcov. Vezmi svojich ľudí a opusti môj pozemok, Ysabell. Opakovať to nebudem!"

On ju poznal! Vykukla som spoza jeho chrbát na tú ženu. Vysoká čiernovláska s chorobne bledou pokožkou, na nás gánila spod dlhých mihalníc a červené oči metali hromy blesky.

„Si sám a nás je dvanásť," rozosmiala sa desivo. „Nie si dosť silný, aby si nás porazil!"

„Nie je sám!" spoza domu vyšli tri postavy v dlhých tmavých plášťoch, aké boli u nás doma a za nimi moja mama. Rozbehla sa ku mne, objala ma a hladila po vlasoch.

„Čo tu robíš? Mala si byť u Grace." Pýtala sa vyčítavo.

Mala som chuť opýtať sa to isté. Tí traja v plášťoch prešli okolo nás a postavili sa k môjmu záchrancovi, ktorého meno som zatiaľ nepoznala. Sňali si kapucne z hláv a upreli pohľady na Ysabell.

Myslela som si, že to už nie je možné, ale tá žena dokázala zblednúť ešte viac, až vyzerala ako duch. „To nie je možné. Môj pán ťa zabil!"

Nemusel ani nič povedať. Luskla a všetci sa rozbehli preč..

(Ospravedlňujem sa za to čakanie, ale kapitolu som napísala, zmazala, napísala zmazala. a konečne vyzerá k mojej spokojnosti. teším sa na komenty a hviezdičky :D)