Arrogant boy |Yoonmin|BTS

1.

Prebudím sa na hlasný treskot z kuchyne, ktorý sa cez otvorené dvere nesie až do mojej izby. Rýchlo sa pozriem smerom k oknu a hlavou mi preletí myšlienka na útek, no napokon by som sa aj tak musel vrátiť a bolo by to ešte horšie, takže sa idem svojmu nasratému nevlastnému otcovi postaviť čelom už teraz. Potichu vyleziem z postele, oblečiem sa a zbehnem po schodoch do kuchyne kde sa po zemi vála kopa riadu a asi aj zopár rozbitých tanierov pretože stupím na ostrý črep. Zareže sa mi do chodidla a kým ho vyberem už predo mnou stojí môj nevlastný otec Kang celý červený v tvári.

"OKAMŽITE TO UPRAC!" zreve mi do ucha až mám chuť sa prikrčiť no nespravím to, pretože by ho to ešte viac rozdráždilo. Mlčky idem do kuchyne a všetko pozbieram, až kým sa podlaha neleskne a všetko nahádžem do už preplneného koša. Evidentne sa snažil pripraviť raňajky. Neúspešne.

"Jimin? Čo si tu robil že je tu taký bordel?" ozve sa mi spoza chrbta mama a ja na okamih zaváham. Ak jej poviem pravdu že som to nebol ja, neuverí mi a ešte dostanem aj poriadny výprask ako náhle odíde.

"Snažil som sa spraviť raňajky a keď mi to nešlo tak som sa nahneval." o smutný výraz sa ani nemusím snažiť, pretože slzy zadržujem od kedy som zišiel do kuchyne. Dovolím im nech mi naplnia oči a dívam sa ako mamina tvár postupne mäkne.

"Skús sa ovládať. Vieš že nemá rád tieto tvoje výkyvy." Napomenie ma jemne a vtisne mi bozk na čelo.
"A teraz choď do školy."

So slzami v očiach sa pozerám ako odchádza až napokon zájde za roh a už ju nemôžem vidieť. Čo najrýchlejšie si vezmem všetky veci a vybehnem von skôr, ako ma stihne Kang zastaviť a nejako mi ublížiť.
Pri pohľade na moje náramkové hodiny si však uvedomím že mám ešte dosť času a tak môžem ísť do školy pešo. Nasadím si teda sluchátka a vykročím, keď mi v tom blikne správa.

Neznámy: ChimChim nemal by si chodiť takto sám.

Od ľaku sa mi zrýchli tep aj krok. Číslo nepoznám a ani naokolo nikoho nevidím. Hlavu vykrúcam do všetkých strán no okrem stromov a pár opustených lavičiek tu nič nie je. Znovu pozriem na mobil.

ChimChim: Kto si?

Niekoľkokrát tu správu prepisujem, pretože sa mi neovládateľne trasú ruky. Chalani zo školy si zo mňa niekedy uťahujú, no ešte nikdy nezašli takto ďaleko a nepísali mi smsky.

Neznámy: Keby ti to poviem už by to nebola taká zábava. ;)

ChimChim: Príde ti to ako zábava?

Neznámy: Tebe nie? ;)

Po tvári mi stečie slza a krok predĺžim na maximum.

ChimChim: Nie! Tak mi daj pokoj!

Neznámy: Spomaľ krok Chimmy lebo budeš dychčať ako pes :*

Vypnem telefón a zvyšok cesty utekám akoby mi horelo za zadkom. Pozerám len pred seba a snažím sa nemyslieť na to, ako prudko mi tlčie srdce. Ľudia sa za mnou obzerajú, no keď popri nich preletím skoro si to ani nevšimnem. Cítim však ako mi mobil vo vrecku vibruje a som čoraz nervóznejší.

Zastaviť si dovolím až pred školou a unavene klesnem na schody pri vstupe. Vytiahnem mobil a neisto naň pozriem.

Neznámy: Máš skvelú riť keď bežíš.

Neznámy: Nemôžeš utiecť. Takto to nefunguje.

Neznámy: Lepšie bude keď mi odpíšeš. Ver mi.

Hlasno preglgnem. Neviem čo mám robiť. Ak sú to chalani zo školy tak je to len ďalší žart, ktorým ma chcú vystrašiť. Lenže čo ak je to niekto iný?

ChimChim: Povieš mi kto si?

Neznámy: Nie. Ale dám ti malú nápovedu.

Neznámy: Ešte nikdy si ma nevidel.

Zmráštim tvár.

Neznámy: Stále nevieš? Ale no tak...:)

ChimChim: Naozaj neviem. Čo chceš?

Neznámy: Porozmýšľaj čo si v posledné noci robil a určite na to prídeš :)

Neznámy: Chcem ťa vidieť na dne.

Vtom mi to dôjde. Môj spolusediaci mi poradil aby som to spravil. Varoval ma.
"kurva..." vykĺzne mi.