Arrogant boy |Yoonmin|BTS

18.

Prejde niekoľko dní. Pomaly sa vlečú jeden za druhým a stolička vedľa Jiminovej postele sa stáva mojim trvalým bydliskom. Skoro sa od neho nepohnem. Neustále pri ňom sedím a rozprávam sa s ním, aj keď viem že ma nepočuje. Jednoducho mi to pomáha. Cítim sa pri tom, akoby tu bol a počúval ma, zatiaľ čo mi po lícach stekajú slzy. Ani si už nepamätám kedy naposledy som ich toľko vyronil.

"Pán Min?" ozve sa mi za chrbtom doktorov hlas. Prudko sa za ním otočím, stále stískajúc Jiminovu ruku.

"Áno?" Srdce sa mi od vzrušenia rozbúcha.

"Je čas aby sme vášho priateľa prebrali. Zdá sa že krv prijal a potrebujeme mu spraviť nejaké testy." oznámi mi a prejde k posteli, aby skontroloval niektoré prístroje. Niečo si zapíše do papiera pri posteli a prehmatá Jimininovi krk, pri čom pozerá aj na obväz, ktorý mu ráno menili.

"Zatiaľ sa zdá všetko v poriadku." šomre si popod nos a stlačí tlačítko nad posteľou aby privolal sestry. Neviem na čo ich potrebuje. Nikdy som nevidel ako niekoho prebúdzajú z umelého spánku a neovládal som žiadne lekárske postupy, no nemyslím že je to také ťažké aby mu pri tom museli asistovať. Nič však nepoviem, len tam stojím ako zamrznutý.

"Poprosím vás aby ste počkali vonku. Chvíľu potrvá kým sa preberie." ukáže mi na dvere ani na mňa nepozrie. To už prichádzajú sestričky s náručím plným vecí a nevšímavo okolo mňa prechádzajú akoby som tam ani nebol.

"Radšej by som tu zostal. Keď sa zobudí bude dezorientovaný." bránim sa.

"Pán Min.. prosím počkajte vonku. Budete nám tu len zavadzať. Keď sa preberie a bude schopný prijať návštevu, zavoláme vás." týmto ukončí našu debatu a vytlačí ma z izby. Na jazyk sa mi tlačí množstvo slov ale radšej ich prehltnem a nervózne sa usadím na jednu zo stoličiek, očami prepaľujúc dvere oproti, akoby som ich tým mohol prinútiť otvoriť sa.

Plán bol taký, že tam budem sedieť, kým ma nepustia dnu, no môj hladný žalúdok, hlasno sa dožadujúci mojej pozornosti, má iné plány. Premýšľam nad nemocničným bufetom, ktorý som nikdy nemal rád, pretože tam vždy všetko chutilo strašne umelo. Skoro ma pri tom pomyslení aj prejde chuť. Namiesto toho vytočím Taeho číslo a čakám kým zodvihne.

"Haló?" ozve sa rozospato a ja sa preľaknuto pozriem na hodiny. Na tomto mieste úplne strácam pojem o čase.

"Spíš? Veď je 10 hodín." prevrátim očami.

"Mal som nabitú noc." odmlčí sa. "Čo potrebuješ Yoongi?"

"Nabitú noc? Veď Jungkook má zlomené dve rebrá.." zachechtám sa, no nechám to tak a radšej prejdem rovno k veci. "Idú Jimina prebrať. Myslel som si, že by si možno chcel byť tu, keď sa zobudí."

"Hneď som tam!" skríkne a cítim že už ide zložiť, tak mu v poslednej chvíľke zakričím: "A dones nejaké jedlo!" píp píp píp píp...

Jimin pov

Ako prvú si začnem uvedomovať bolesť hlavy a bodavú bolesť v ramene. Cítim sa stuhnutý, zoslabnutý a unavený, nehovoriac o tom, že keď pomaly otváram oči, tak vidím rozmazane. Vnímam pred sebou niekoľko ľudí, ktorých biele pláště na moje oči pôsobia ako laser a nútia ma ich držať privreté, kým si privyknú na svetlo a kým zaostria. Chvíľu to trvá, no zatiaľ sa snažím pohnúť rukami, nohami a pomrvím bokmi. Všetko v poriadku. Od úľavy sa zhlboka nadýchnem.

"Pán Park? Jimin?" prihovára sa mi mužský hlas a ja konečne zaostrím na ľudí pred sebou. Od prekvapenia otvorím ústa dokorán a automaticky sa snažím posadiť, čo sa mi samozrejme nepodarí a svet sa mi pred očami rozkrúti. Niekoľko rúk ma zatlačí naspäť do nemocničnej postele, do ktorej neviem ako som sa dostal.

"Pán Park.. viete kde ste? Viete prečo ste tu?" Znovu sa mi prihovorí doktor a nakláňa sa nado mňa aj s niečím, čím kontroluje môj dych.

"Ehmm.." rozpačito sa poobzerám, kým odpoviem. "Som v nemocnici." poviem opatrne. "Som tu, pretože ma postrelili." rýchlo pozriem na svoje obviazané rameno a chvíľu mi potrvá kým si spomeniem, prečo ma postrelili.

"Kde je Yoongi? A Jungkook s Taem.. A Namjoon?!" opäť sa snažím posadiť, no akoby na to boli pripravení, opäť ma zatlačia do vankúša.

"Pán Min čaká v čakárni. Odkedy vás priviezli ani sa odtiaľto nepohol. Pán Kim leží niekoľko oddelení vedľa a je stabilizovaný." odpovie a začne mi kontrolovať celé telo. Sestričky za ním si začnú chystať ihly, vatičky a rôzne tekutiny.

Na okamih sa nechám upokojiť myšlienkou, že Yoongi je tu, no potom mi napadne..

"Kde je Jungkook a Taehyung?" opýtam sa.

"Prišli s vami ešte dvaja muži. Jeden bol v poriadku, bol len otrasený a druhý mal zlomené rebrá a slabý otras mozgu. Ale to teraz nie je dôležité! Ako sa cítite vy?" zdvihne obočie a nasmeruje mi baterku do pravého oka, potom do ľavého.

"Je mi fajn." zaklamem, snažiac sa vyhnúť tomu svetlu, ktoré mi skoro prepáli mozog. Žiadne vyšetrenia ma nezaujímajú. Zaujíma ma len to, kde je Yoongi.

"Chcem vidieť Yoongiho." vyžadujem, no buď ma nepočuli alebo sa tak len tvária. Jedna sestrička mi vezme krv a druhá mi dá vypiť nejaký humus z malého pohárika, zatiaľ čo ma všetci spoločne veselo ignorujú. Rozmýšľam, že na neho proste zakričím ale vzhľadom na to, aký slabý sa cítim, pochybujem že by ma počul.

"Teraz potrebujete odpočívať." varuje ma doktor, nad čím len prevrátim očami. Odpočinok ma nezaujíma.

"V poriadku. Pošleme ho sem."

Yoongi pov

Práve dojedám pizzu, ktorú mi Tae doniesol, keď sa dvere na Jiminovej izbe otvoria a všetky sestričky aj s doktorom sa z nej naraz vytrúsia. Mám pocit, že ani jeden nemá v pláne sa zastaviť, keď konečne jeden podíde ku mne a naznačí mi že môžem ísť. Pizzu okamžite zahodím a vbehnem dnu ako tornádo, náhliac sa k svojej stoličke.

Jimin na mňa unavene hľadí a pomaly ku mne dvíha ruku. Okamžite ju chytím a pritisnem si ju na pery.

"Konečne. Som tak rád že žiješ! Všetko je to moja vina. Nebyť mňa nikdy by sa to nestalo. Keby som sem nikdy neprišiel bol by si v poriadku. Prepáč mi to Jimin." vychŕlim zo seba rozrušene a venujem mu krivý úsmev. Opätuje mi ho no vyzerá slabo.

Chvíľu nič nehovorí, len mi palcom jemne krúži po chrbte ruky a hľadí mi do očí.

"Keby sem neprídeš, nikdy by sme sa nestretli." povie konečne, no jeho hlas nie je hlasnejší než šepot. "Nikdy by som ťa nespoznal." dodá a usmeje sa, úsmevom, ktorý ma zahreje pri srdci. "Hneval som sa. Pred tým. Ale teraz, keď som o teba skoro prišiel.. mi to príde hlúpe.." odmlčí sa no po chvíli pokračuje.. "Odpúšťam ti Yoongi. Viem že aj Jin by ti odpustil." očká sa mu naplnia slzami a jedna za druhou mu stekajú po lícach.

Nezmôžem sa na slovo a ani nemyslím že je potrebné. Jediné čo spravím je, že sa nakloním a venujem mu dlhý precítený bozk, po ktorom túžim už nekonečne dlho. Chutí sladko. Dokonca aj po tom všetkom, čím prešiel a po niekoľkých dňoch čo spal, chutí ako čerstvé jahody.

"Dobre hrdličky. Teraz ja." zachechce sa Tae a potľapká ma po chrbte ako by sa nechumelilo a predstierajúc nenápadnosť ma zadkom odtisne preč. Posadím sa vedľa a spokojne sa zahľadím na Jiminovu usmievavú tvár, ktorá pri pohľade na Taeho žiari ako slnko. Trochu žiarlim, no rozumiem ich kamarátstvu, tak si radšej zahryznem do jazyka.