Arrogant boy |Yoonmin|BTS

14.

Jimin pov

Hrobové ticho, ktoré nastane po Namjoonových slovách sa mi zarýva do uší, až mám pocit že to nevydržím a od nervozity vybuchnem. Hlodajú vo mne pochybnosti a premáha ma strach. Čo ak naozaj nepríde?  Čo ak nedostal moju správu, čo ak sa na mňa vykašľal? Veď zachrániť ma nie je súčasť jeho sprostej hry..

Zahryznem si do pery a cítim ako mi po brade stečie kvapka krvi.

"Krvácať tu budeš dosť aj bez toho aby si si to spôsoboval sám, tak prestaň." Ozve sa Namjoon a konečne vezme do rúk misky s jedlom, aj keď vyzerá že nemá chuť ani na dýchanie.

"Na čo posledné si spomínaš? Myslím pred tým ako si sa dostal sem?" opýtam sa. Nie som si istý, či spomínanie je to čo nám pomôže ale čo iné sa v tejto zatuchnutej diere dá robiť?

"Na Jinov pohreb.. Na telefonát, ktorý mi zničil život.. V ktorom mi povedali, že už ho nikdy nebudem môcť držať v náručí.. vidieť v mojej kuchyni, v mojom oblečení ako mi s úsmevom pripravuje raňajky, aj keď mi stokrát povedal že sa to musím naučiť robiť sám. Viem že by nechcel aby som to vzdal, lenže bez neho už v tomto živote nemám nič o čo by som stál.. k čomu by som sa vracal, kvôli čomu by som bojoval.." slabo si povzdychne a prázdny pohľad upiera na misku pred sebou.

"Keď som stál nad jeho nehybným telom so zatvorenými očami a modrými perami... vyzeral, akoby len spal a každý môj dotyk by ho mohol prebrať a vyčarovať mu úsmev. No tá jazva na jeho bledom spánku mi bola dôkazom, že už nikdy na mňa nepozrie svojim typickým pohoršeným pohľadom, v ktorom som cítil lásku a nehu a..." zlyhá mu hlas. 

"Viníš z toho Yoongiho? Z toho čo sa mu stalo?" zdvihnem na neho pohľad, hľadajúc odpoveď v jeho slzách.

"Zo začiatku som ho vinil.. nenávidel som ho za to že ma o Jina pripravili kvôli nemu.. no už nie. Yoongi by mu nikdy zámerne neublížil. Miloval ho ako brata. Zaplietol sa len s nesprávnymi ľuďmi. Presne ako ty." odpovie opatrne a začne pomaly jesť.

"Čo ty?" krátko na mňa pozrie, no potom sa venuje jedlu akoby som tu ani nebol.

"To čo mi teraz najviac behá hlavou, je posledná vec čo som povedal Yoongimu tesne pred tým ako som od neho odišiel." roztrasie sa mi hlas a musím zamrkať aby som odohnal slzy.

"Povedal som mu že ho nenávidím a že ho už nikdy nechcem vidieť... Tak veľmi mi ublížil že na okamih som mu chcel ublížiť tiež. Tak veľmi aby cítil to, čo som cítil ja keď Jin zomrel. Lenže teraz si želám len to, aby som mu mohol aspoň raz povedať  že ho milujem, aj keby mi to nemal opätovať." sklamane pokrútim hlavou,

"Odpustil si mu?" opýta sa ma zvedavo, pozorne sledujúc moju tvár.

"Neviem." odpoviem popravde. "Veľmi to bolí... pomyslenie že všetko čo som ja myslel úprimne bola z jeho strany iba hra." na chvíľu sa odmlčím a začnem sa pohrávať s končekmi prstov. "Lenže pred tým ako som odišiel som videl ako ho to ničí a zakorenila sa vo mne nádej, že niečo z toho možno predsa len bola pravda.." potichu pokrčím plecami a odvrátim zrak. "Neviem. Ale chcel by som ešte aspoň raz cítiť jeho blízkosť."

Yoongi pov

Potichu sa priblížime k dokorán otvoreným vchodovým dverám a opatrne nazrieme dnu, či tam neuvidíme niekoho stáť, lenže prízemie vyzerá ľudoprázdne. Všade vidieť len porozhadzované prázdne krabice a prázdne fľaše od alkoholu. Čo najtichšie vstúpime dnu, aby sme do nejakej náhodou nekopli a ostražito sledujeme každý tieň a každý šuchot.

"Naozaj to má byť tu?" zdvihnem neveriacky obočie a nasajem pach alkoholu a plesne, z ktorého ma napne a mám čo robiť aby som sa nevrátil na čerstvý vzduch.

"Na sto percent." potvrdí Jungkook a nasadí si na tvár rúško.

Tiež mi to mohlo napadnúť. Plesnem sa po čele a čo najrýchlejšie sa presunim ku schodom vedúcim na vyššie poschodia. Aj tu sa po zemi válajú prázdne fľaše a rôzny iný odpad, na ktorý radšej ani nepozerám a pokračujem po schodisku s Jungkookom a Taem v pätách. Zdá sa akoby sme všetci zadržali dych pretože nie je počuť nič len šuchot hlodavcov všade okolo nás a tiché tlkoty našich sŕdc, ktoré mi tlčie až niekde v krku a cítim ako mi pulzujú spánky.

"Hej vy tam, nemali ste byť na prízemí a dávať pozor?!" pri zvuku toho neznámeho hlasu ma zamrazí na mieste a aj Kookovi pokyniem aby sa skrčili a boli čo najtichšie.

"Áno šéfe, ale keď tam nikto nie je a je tam hrozná nuda." zazíva druhý hlas unudene a chvíľu počuť len vrzgot stoličiek.

"Kto by už len šiel do takejto rozpadnutej budovy plnej odpadu." dodá tretí hlas.

"Nepýtal som sa na váš názor!" vyštekne prvý a niečo tresne.

"Mali by sme z tadeto zmiznúť, pretože ak pôjdu dole tak toto je jediné schodisko po ktorom môžu ísť." šepne mi Jungkook do ucha a prejde okolo mňa aby sa ocitol na čele a vedie nás o kúsok ďalej.

Prvé poschodie vyzerá o trochu lepšie ako prízemie, no stále je to nepríjemné miesto zapáchajúce plesňou.

"Možno bude Jimin bližšie ako som si myslel. Možno by sme mali prezrieť hlavne toto a druhé poschodie." oznámi mi Jungkook, kontorlujúc chodbu na ktorej sme sa ocitli.

Priamo pred nami je pootvorená izba, z ktorej pravdepodobne vychádzali tie hlasy a pri pohľade na ňu sa mnou prevalí vlna nenávisti. Na mieste ma drží len myšlienka na Jimina.

"Choď sa pozrieť o poschodie vyššie Yoongi. Tae ty dávaj pozor a keby niečo varuj ma." Prehodí potichu Jungkook a presunie sa k dverám naľavo, pretože ich je tam menej. Ja zatiaľ vyjdem ešte o poschodie vyššie so zbraňou pevne uchopenou v pravej ruke. Tam vyzerá chodba uplne prázdne, no zdanie môže klamať a aj napriek dočasnému pocitu bezpečia sa nedokážem vystrieť ani si vydýchnuť.

Jimin pov

Spoza dverí začujem šuchot krokov a niečí nepravidelný dych, preto sa k nim prisuniem bližšie aby som zistil kto to je, no cez uslzené oči nič nevidím.

Možno ani nie je čo vidieť. Moja myseľ sa možno snaží odpútať moju pozornosť od neznesiteľného chladu prenikajúceho do špiku kostí a kvôli ktorému sa už nedokážem postaviť. Vonku pravdepodobne nikto nie je.

"Jimin..." počujem šepkať jeho hlas, ktorý ma prinúti zavrieť oči. Také krásne preludy.. Yoongi. V mysli sa mi vybaví jeho dokonalá tvár a na tele cítim jeho dotyky. Nedokážem sa prinútiť otvoriť oči, pretože sa bojím že by mi jeho tvár v spomienkach vybledla.

"Yoongi.." šepnem najhlasnejšie ako mi to moje uzimené hlasivky dovolia. "Yoongi."

Hello guys!! Chcem sa vám veľmi pekne poďakovať za 1K videní na tomto príbehu! Som za to neskutočne vďačná a veľmi ma to teší. Tiež dúfam že sa vám páči aj táto časť a určite mi o tom dajte vedieť v komentároch, pretože ma naozaj potešia a motivujú k ďalšiemu písaniu. Ste úžasní ♥