Arrogant boy |Yoonmin|BTS

16.

Yoongi pov

Prvé čo si uvedomím je strašná, priam neznesiteľná bolesť hlavy v oblasti temena, ktorá mi vystreľuje do zátylku a spôsobuje, že chvíľu nedokážem vnímať nič iné. Pomaly si však na tú bolesť zvykám a uvedomím si kde som. V momente otvorím oči a rukou si automaticky ohmatám poranené miesto, z ktorého mi steká pramienok krvi. Cítim ako mám od nej na chrbte nasiaknuté tričko, no momentálne ma to veľmi nezaujíma. Postarám sa o to neskôr.

Očami začnem behať po miestnosti v snahe nájsť Jimina a keď ho uvidím sedieť medzi Jungkookom a Taem, uľaví sa mi. Mám pocit, akoby sa mi srdce nanovo rozbúchalo s úplne novým elánom. Chcem sa k nemu rozbehnúť, zdvihnúť do náruče aby som si bol istý že už mi ho nezoberú, no niečo ma zastaví.

Pohľadom skĺznem k svojim nohám, ktoré mám priviazané k sebe hrubým lanom. Od prekvapenia na okamih skameniem a snažím sa rozpamätať na všetko, čo sa stalo pred tým ako som stratil vedomie.

"K-kto..." začnem, no posmešné odkašľanie, ktoré vyjde spoza môjho chrbta ma zarazí.

"Je podivuhodné, ako rýchlo zabúdaš na svoje hriechy. Kiežby som aj ja mohol takto zabudnúť." povie zarážajúco známy hlas, z ktorého mi tuhne krv.

"Ako by som mohol zabudnúť? Myslíš že sa to dá? Že mňa to netrápi? Obaja sme niekoho stratili.." zavrčím a vrhnem na Jimina smutný pohľad.

"Ty si o Jina prišiel vlastnou vinou, ja o brata nie. To ty si ma o neho pripravil. A teraz si sem napochoduješ, povedal si si, že sa zahráš na hrdinu a zničíš mi moju pomstu? Pche." napoly posmešne, napoly naštvane sa po mne zaženie a na pár sekúnd na mňa namieri zbraň.

"Naozaj si si myslel že o vás nevieme? Že po tom všetkom, čo sme dokázali na webe by sme si nedokázali ustrážiť jednu zničenú budovu? Myslel som že máš na viac." pokračuje a so širokým úsmevom, plným posmechu a krúti nad tým hlavou.

"Nepomstil si sa už dosť? Oni za nič nemôžu.." mám čo robiť aby sa mi netriasol hlas, pretože som na najlepšej ceste psychicky sa zrútiť. Navonok sa to nezdá ale mám pocit že už toho viac nezvládnem. Aj ja mám svoje hranice. A trpel som tak dlho..

"Myslíš že Jay za niečo mohol?" vyprskne a ruka so zbraňou sa mu nebezpečne zatrasie.

"Len pokoj.." snažím sa ho upokojiť, no je to náročné keď mne samému strach rozbúcha srdce. Cítim na sebe pohľady ľudí, na ktorých mi záleží no nedokážem im pohľady opätovať, pretože ja som dôvod prečo sú tu. Ja som dôvod, pre ktorý si prešli toľkou bolesťou a teraz ich ohrozuje psychopat so zbraňou.

"Bol som trpezlivý... veľmi trpezlivý.." šomre si Hoseok potichu a chechce sa popod nos, úplne ignorujúc našu prítomnosť a vyzerajúc, že nad niečím tuho premýšľa, čo ako si spomínam nikdy nebolo dobrým znamením.

Jimin pov

Po lícach mi stekajú slzy a od zdesenia takmer nedýcham. Zakaždým keď ten chlapec namieri zbraň na Yoongiho mám chuť vykríknuť a upriamiť pozornosť na seba, len aby na neho prestal mieriť. V konečnom dôsledku však zo seba nedokážem vytisnúť ani najmenší zvuk. Len tak sedím a prizerám sa, ako ten šialenec rozmýšľa a prechádza sa popred nás ako lev v klietke.

"Čo sa vlastne stalo?" Opýtam sa v nádeji, že aspoň oddialim chvíľu, kedy sa chlapec so zbraňou rozhodne spraviť niečo neuvážené. Možno keď bude rozprávať, dá nám viac času niečo vymyslieť...dostať sa odtiaľto. Pevne za chrbtom stisnem Taeho ruku, no pohľad nespúšťam z chlapca, ktorého milujem... nech už mi ublížil akokoľvek.

"Povieš mu to ty alebo mám ja?" Mykne rukou v ktorej drží zbraň smerom k Yoongimu.

"Poviem mu to." odsekne Yoongi a zadíva sa mi hlboko do očí s túžbou po pochopení.

"Minulý rok, keď som bol v rovnakých sračkách ako si ty, som musel poslúchať ľudí z internetu, ktorí sa vyhrážali že ublížia mojej rodine a priateľom. Najprv som musel robiť len malé hlúposti..nič, čo by chlapec v mojom veku nerobil aj bez toho aby mu to niekto povedal. Myslel som si, že to je všetko čo chcú a potom mi dajú pokoj. Hoseokov brat Jay bol v tom čase môj dobrý kamarát a vôbec netušil čo sa deje. Nemohol som to nikomu povedať. No veril mi." nasuchole prehltne a prebehne po nás pohľadom. "Raz som mal za úlohu vlámať sa do obchodu a niečo z tade ukradnúť. Prikázali mi aby som ho zobral so sebou a že sa nesmiem dať chytiť. Spravil som to, pretože sa vyhrážali že ublížia Jinovi a Namjoonovi.. Zavolal som Jaya a povedal mu čo idem spraviť. Odhováral ma, kričal, nadával, no napokon išiel so mnou aby ma kryl. Sprvu sa zdalo že je to ľahké, že to zvládneme a potom zmizneme, no mýlili sme sa. Pri odchode sme začuli húkanie policajných áut a spanikárili sme. S ukradnutými vecami sme utekali preč od obchodu, priamo do uličky oproti, no policajti boli príliš blízko a začali strieľať. Ja som unikol a myslel som si, že aj Jay. Keď som sa otočil aby som ho skontroloval tak tam nebol. Vedel som čo sa stalo..." zhlboka sa nadýchne a roztraseným hlasom pokračuje. "Vedel som čo sa muselo stať a každý kúsok môjho tela ma presviečal aby som sa vrátil, priznal sa a nejako mu pomohol, no už tam boli policajti a keby som to spravil ohrozil by som priateľov, ktorí mi boli bližší ako rodina. Bolo to jedno z najťažších rozhodnutí, aké som kedy spravil a neprejde deň keby by som si jeho smrť nekládol za vinu. Ľutujem že som utiekol, ale nemal som na výber." na konci sa mu po tvári rozlejú slzy. "Je to moja vina." hlesne.

"Do-ko-na-lé! Zahral si ten smútok naozaj presvedčivo." falošne mu zatlieska Hoesok a znovu pokrúti hlavou. "Na okamih som ti to zhltol."

Yoongi chce niečo povedať, ohradiť sa..už už otvára ústa aby to vyslovil, keď v tom ho preruší treskot na prízemí a krik policajtov, ktorí rozbúravajú všetko čo im príde do cesty. Mám chuť poriadne ich dobiť... a to som nenásilný typ človeka.. Nedokážem sa však prestať diviť nad tým, čo ich na tých výcvikoch učia keď nie plíženie sa v tichosti.

Rovnako ako ja aj ostatní si uvedomujú čo sa deje a Hoseok sa pozrie tým smerom, čo využijem na to, aby som sa pozviechal a prikrčil, pripravený bežať k Yoongimu a v prípade potreby ho rozviazať. Hoesok sa však rýchlo spamätá a namieri na Yoongiho zbrať s prstom na spúšti. Nedáva mi inú možnosť len ho potichučky obísť a priblížiť sa.

"Obávam sa že už nemáme čas na ďalšie rozhovory." Zasmeje sa hystericky a pokrčí plecami. "Bohužiaľ nemôžem odísť, pokiaľ ty stále žiješ takže ti chcem povedať posledné.." odmlčí sa a pred tým ako stlačí spúšť sa na naposledy usmeje v záchvate šialenosti.

"Zbohom Yoongi. Pozdrav odo mňa Jaya." a stisne spúšť.

Nestihnem si uvedomiť čo sa to deje, ani nezačujem v tom strachu a rýchlosti výstrel, ale v poslednej minúte s myšlienkou, že Yoongi nesmie zomrieť sa vrhnem pred neho.

let me die first or I will die twice

I am back sweathearts! Konečne som si našla po dlhšej dobe časť to sem hodiť a tak dúfam že si to užijete!❤️