Arrogant boy |Yoonmin|BTS

6.

Jimin pov

Cesta domov je zvláštna. Ani jeden z nás veľa nehovorí, pri čom z mojej strany je to pre strach, ktorý vo mne ten film zanechal a z jeho strany netuším. Odkedy sme vyšli z budovy, neustále má ruku prehodenú okolo mojich ramien a mne to vôbec nevadí, no začínam mať zvláštny pocit. Mám pocit akoby som ho poznal už hrozne dlho, no nemôžem si spomenúť odkiaľ.

"Mám ťa odprevadiť domov?" opýtam sa.

"Áno, to by bolo fajn." súhlasí, no v očiach sa mu mihne niečo zvláštne, čo vo mne zanechá divný pocit. Bol to len okamih, no mám dojem, akoby som v jeho očiach zbadal vinu, úzkosť a bolesť. Zmizlo to však tak rýchlo, že si nie som istý, či som to naozaj videl alebo sa mi to len zdalo.

"Čo by si povedal, keby zajtra zájdeme do Zoo?" navrhne odrazu a šibalsky sa usmeje, z čoho sa mi srdce roztlčie opreteky.

"Jasné! Milujem zoo!" zvísknem a niekoľkokrát poskočím ako malé dieťa. Je to už dlho čo som tam bol naposledy. Vlastne už ani neviem kedy to bolo, len viem, že to bolo naposledy kedy som videl Jina usmievať sa. Bola to jedna z našich posledných chvíľ.

Dobrý pocit z pozvania razom vyprší a do očí sa mi natlačia slzy. Je to už rok, no spomienky stále bolia, aj keď by som tak veľmi chcel zabudnúť.

"Deje sa niečo?" vytrhne ma Yoongi z rozjímania a prekvapene hľadí na moje slzy, pomaly si raziace cestu po mojej tvári a začne mi ich zotierať.

"Nie nič." zaklamem. "Len som sa potešil. Už dlho som tam nebol."

Neodpovie, len mi ďalej jemne zotiera slzy až pokým neprestanú tiecť. A aj pár minút potom na mňa ustarane hľadí.

"Som v poriadku. Naozaj." uisťujem ho.

Yoongi pov

Veľmi som sa snažil zostať chladný. Všetko len predstierať, no keď vidím jeho slzy, jeho strach a sklený pohľad, nedokážem sa udržať a musím mu ich zotrieť, pretože mi to pripomenie Jina, ktorý neraz preplakal celé dni a noci a ja som ho utešoval. Jimin je rovnaký. Potrebuje aby ho niekto chránil a nie niekoho kto ho viac zničí. Veľmi sa nenávidím, za to, čo musím urobiť ale nemám na výber. Odpusť mi Jimin. Prebleskne mi hlavou a mám chuť dať si po papuli. Jin by mi vynadal, keby videl čo sa deje, no on tu nie je. Rozhodol sa nás opustiť.

"Poďme. Je neskoro mal by si ísť spať." zavelím znenazdajky a zakážem si ďalej uvažovať. Umlčím svoje polámané srdce a všetky myšlienky zamknem do malej truhly niekde hlboko v mojej hlave až pokým nemam jediný cieľ. Uspieť. Aj keď mi z toho krváca srdce.

Jimin pov

Po chvíli, počas ktorej Yoongi vyzeral že trpí bolesťami, sa jeho tvár vyrovná a jeho pred tým starostlivý pohľad ochladne.

"Dobre poďme." súhlasím.

Nadiktuje mi adresu, na ktorej býva a na ktorú ho mlčky odprevadím, pretože vyzerá, že je myšlienkami niekde úplne inde.

"Tak zajtra v škole?" spýtam sa.

"Áno jasné." naposledy mi zamáva a zmizne v útrobách domu.

"Tak ahoj." zašomrem si a vydám sa po chodníku smerom domov a cestou premýšľam nad tým, čo sa stalo že sa jeho nálada len tak zmenila.

Možno nie som jediný, kto sa vyrovnáva s ranami minulosti.