Znásilňovaná DL

Moja minulosť

Je nedeľa. Ležím v niečom zvanom izba na chladnej deke so svojou 7 ročnou sestričkou Airi. Leží na mne a objíma od strachu. Od strachu z otca, z tmy, ktorá v tejto izbe bez okien nejde prehliadnuť. Sme tu zamknuté kvôli mne. Dovolila som si odhryznúť z mrkvi, keď som pripravovala večeru otcovi. Totižto ja dostávam jesť len v pondelok večer, niekedy dostanem jablko, zopár mrkví, hrušku...vždy niečo malé. Airi dostáva v utorok a piatok.. ale to čo môj otec pretože je ešte malá. Moja sestrička platí za moje skutky. Ja som tu zavretá každú nedeľnú noc, tiež ma sem otec dáva oddýchnuť po zápasoch, alebo predtým než ma otec pošle k nijakému chlapovi. Skoro vždy to je rovnaké. Prídem, užije si so mnou noc, príde pre mňa otec, chlap mu zaplatí, a mňa otec zase zavre do tejto ozby. Zväčša som dole v pivnici v klietke. Táto izba je len ako "oddychová" miestnosť. Moja Airi má izbu vedľa. Síce bez hračiek, bez mackou, mäkkej posteli či niečoho čo by ju rozosmialo alebo len vyčarilo úsmev na jej nežnej malej tváričke. Je mi ľúto, že je tu so mnou v tejto tme. V dverách cvakne zámok doslova vyletím z kože keď sa rozrazia dvere a dnu vojde môj otec. Otec sa volá Kurank Mimisaki ale ja ho musím oslovovať môj pán. Raz som ho tak nenazvala a Airinka to schytala. Prosila som ho nech prestane. Bolo to presných 20 rán bičom cez chrbát. ,,Kira! Snáď si sa poučila! Airi má na zajtra predĺženú telesnú. Čo to znamená, Kira?!"
Áno!! Volám sa Kira Mimisaki a je mi 15. Som hračka na jedno použitie. ,,Ano môj pane už nebudem jesť bez dovolenia. Viem. Bude cvičiť dvojnásobok. Môj pane." Airi sa na mňa pozrela smutnými očami. Od ľaku som si ani nevšimla, že sa zobudila. ,,Kira? Naozaj musím?" po tváričke jej stiekla osamelá slzyčka ,,Prepáč Airi" silnejšie som ju objala. ,,Dobre, dobre, stačí toho svinstva" prehovoril nahnevaný otec. Podišiel ku mne, vytrhol mi Airi z rúk a niekam ju vliekol. Pri dverách sa zastavil. ,,Potrebuje si pospať na zajtra" rýchlo povie a zamkne ma. Našťastie dnes a ani nijakú inú  nedeľu k nikomu nejdem. To je aj dôvod prečo som v "oddychovej" izbe. Dúfam, že to zajtra zvládne. Tak ako ja u ďalšieho chlapa. Kto vie čo budem prežívať?! Bič, reťaze, putá... a iné bolesti?! S obavami zo zajtrajšku zaspím.

Sen
Ležím na podlahe. Som.v nemocnici. Všade sú doktori. To nie. Pozriem na dievčatko predo mnou. Sedí na stoličke. Plače. Má špinavo blond vlasy. A modré oči. To som...ja? A-ano. To som ja a plačem. Mám tu 8 rokov. Predo mnou stojí doktor. Snaží sa ma utešiť so smrťou mojej maminky. Ako mi chýba. Volala sa Yui. Milovala som ju. Zomrela pri pôrode mojej sestričky. Pri tej spomienke sa mi roztriasli kolená, na tele sa objavila husina a líca vlhli od mojich sĺz. Je to moja vina. Všade nastala tma. To ja som si priala sestru. Tak som o ňu prosila. Podlomili sa mi kolená. Spadla som na zem. A plakala. Nenávidím sa za to. Každý deň.sa akoby na maminku pozerám. Airi je celá po nej. Špinavo blond vlasy, hnedé oči, veľký optimizmus a veľa lásky. Ma ráda knihy. Nie nemá...dolova ich miluje. Vždy hltá každé jedno slovo, očami behá po riadkoch. Stačí sa na ňu pozrieť ako číta. Hneď je človeku jasné že je milovníčkou kníh. Tiež ich milujem. Je to to jediné kedy zabudnem na bolesť a smútok tohto sveta. Kedy sa prenesiem do dobrodružstva detí v knihe. Ako sú niekde vonku. Užívajú si života. Teraz spadnem uż do úplnej tmy. Ako môj a Airin život plný bolesti. Dúfam však že sa všetko na dobré obráti. Bude dobre?
Koniec sna

Prvá kapitola na svete. 650 slov. Ako sa páči? Budem véééľmi rada pre komment a hviezdičkuu. Vidíme sa v ďalšej kapytole.

         Vaša kukuričkaaaaa🌽🌽

💞💞💞💞💞💞💞💞💞💞💞💞💞