Znásilňovaná DL

Mám prácu!

Po troch hodinách unavujúceho šlapania som si našla dobrú prácu. Pracujem ako čašníčka v jednej kaviarni, jupiiiiii. Je tu super.

Mám milého šéfa. Volá sa Yuki Turokachima. Nieje to ten tip šéfa čo sedí v kancelárii a diriguje. On s nami pracuje. Chvíľu obsluhuje, potom umýva riad. Má 25 rokov. Dnes tu pracujem druhý deň. Dostala som uniformu. Modrá voľná sukňa po kolená. K tomu vrch červený s modrou mašličkou. Ubytovanie mám na poschodí. Pekná malá izbyčka. Výplata je 400€ ale za chvíľu aj 600€. To nepočítam tringelty (nwm ako sa to píše😅).

Šéfovi môžem hovoriť Yuki. Jeho menom. Keď už sme pri ňom zase pokukuje po mojej spoluzamestnankini Katane Minachan. Vždy sa milo usmeje ale ona ho ignoruje. Je mi ho trochu ľúto. Dúfam, že si nájdu cestu k sebe. Prajem im to.

Do kaviarne došiel zákazník. Sadne si k oknu. Steny sú tu presklenné. A je to tu zladené modro, červeno, hnedo, zelené.

Ako idem k zákazníkovi všímam si jeho vízor. Dlhšie červeno-hnedo-rúžové vlasy. Na hlave klobúčik. V uniforme kam som chodila ja do školy. Pomerne vysoký. ,,Dobrý čo si budete želať?" Zaseknem sa v pohybe. Veď to je Laito!

Pozrie na mňa pervérznym pohľadom. ,,Aaaa Kira. Yuma sa ťa vzdal? Dnes si nebola v škole. Ak ťa omrzel som tu pre teba." Cmukol. Zimomriavky po celom tele.

,,Už povedz čo chceš." Poviem dosť mrzuto. On privrie oči ,,Teba. Koľko chceš?" To už som začínala zúriť. ,,Zabudni! Vyber si nápoj alebo niečo k jedlu. Pracujem ak si si nevšimol."

,,Ale , ale, ale, ale práveže všimol. V tej sukničke ti to sekne. Naozaj nechceš? Aj zaplatené dostaneš. Toto sa neodmieta. Ešte nevieš ani o akú veľkosť ide. Ver, že spokojná budeš."

Do kaviarne vojde ďalší. Má čierno šedé vlasy a okuliare. Pozrie na Laita a na mňa. ,,Laito už si objednaj" povzdychne si.

,,Chvíľu to tomu to úchylovy ešte potrvá." Poviem.

,,Ale, ale, ale, ale. Kira však tu nikto okrem mňa a brata nieje."

,,Laito! Prestaň otravovať." Pozrie na mňa. ,,Dva krát kávu. Sebou" prikívnem. Radšej sa odtiaľ vzdialim.

,,Dva krát kávu sebou." poviem Manami. Je to milé dievča. Má krátke zelené vlasy. Modré oči. A vždy milí úsmev. Keď už sme pri vízore Katana má zrzavé dlhé pod zadok vlasy a jahodové oči.

Yuki. Hnedé vlasy. Zelené oči. Vysoký.

Manami mi hneď podala zabalené kávi. Doniesla som ich. Laitov brat si ich zobral a zaplatil. Na stole boli peniaze.

,,Dievčatko si zaslúži" a boli preč. Nastúpili do limuzíny. Mmm. Ďalší boháči.

Zoberiem peniaze so stola. 100, 200, 300 počítam stovky až sa dostanem k 800€. Toľko? To je veľa. Radšej si ich zanesiem do izby.

Na schodoch stretnem Yukiho. ,,Je. Ahoj. Iba si odnesiem tringelt" prikívne a smutno si vzdychne. Nieje veselí ani nič. Pozriem na neho smutno.

Vbehnem do izby. Peniaze hodím do ruksaku. A zase späť.

Pri schodoch zastavím. ,,Deje sa niečo?" Yuki tam stále stojí so sklonenou tvárou.

,,Kira. Katana ma úplne ignoruje. Aj plat som jej zvýšil." Tak toto nejde.

,,Yuki a nevieš prečo ťa ignoruje? Možno jej niekto dávnejšie ublížil. Alebo si myslí, že ju chceš využiť. Skús sa s ňou porozprávať." Milo sa usmejem. Yukimu sa hneď zdvihne nálada.

,,ARIGATO KIRA. Idem za Katanou" rozbehne sa schodami dole.

Ja si tiež s úsmevom zídem dole. Ale neutekám aby som si nedolámala kosti. Nikto tam nesedí tak mám voľno.

Kto vie ako sa má asi Airi?

Radšej si zamestnám hlavu.

V kuchyni je plný kôš. Idem ho viniesť.

,,Yuki ja ti neverím. Neverím, žeby to medzi nami klapalo. Už mi niekto ublížil. Nechcem aby sa to stalo zase."

Pri umývadle sa opiera Katana a hovorí smutne. Radšej zastavím. Počkám, nebudem ich rušiť.

,,Ja by som ti nikdy neublížil. Budem ťa chrániť. Chcem aby si sa mala čo najlepšie ako to len ide. Milujem ťa. Milujem tvoj smiech. Tvoje oči sú nádherné. Určite to pôjde. Chcem ti byť nablízku. Chcem byť s tebou. Budem pre teba robiť čo ti na očiach uvidím. Si super dievča. Nenúť ma sa ťa vzdať."

Katana sa usmeje. V očiach sa jej lesknú slzy. Nie od smútku ale šťastia.

Objali sa a došlo aj k bozku. Yuki si ju získal. Má ju naozaj veľmi rád.

Hups. Drkla som do chladničky.

,,P-pardon. Chcela som len vyniesť odpadky. Ale nechcela som rušiť."

,,V pohode." povie milo Katana.

,,Ano. Bez teba by som Katane nepovedal čo k nej cítim." povie Yuki

,,Som rada" poviem a prejdem okolo. Zoberiem odpadky a odnesiem.

Rýchlo vyhodím a rýchlo späť...

Dnes to nieje bohviečo,
ale aspoň niečo.

Som rada za čitateľov,
ktorý čítajú so mnou.

Teším sa na votedík,
tak isto ako na komentík.

Snáď sa páčilo aspoň trošku,
nech nedostanem sračku,
ako hruška ponožku.

Tiež dúfam, že vás neporazilo z niečoho ako "básnička"😲😵😂.

Vaša Kukuričkaa🌽🌽🌽🌽

💖💖💖💖💖💖💖💖💖💖💖💖💖