Znásilňovaná DL

Ja som to vedela!

Sen
Ležím na posteli. V krku cítim obrovskú bolesť. Jediné čo vidím sú blond vlasy. Hlavu má pri mojom krku. Zápestia mám prikloncované k posteli a sedí na mne. Upíri! Prvé čo ma napadne. ,,Tak dlho sme všetci čakali. Hľadali sme ťa a ty si bola zatiaľ u tých odporných Mukami. Ale už si tam kde patríš...u rodiny Sakamaki...

Pocítila som ako ma niekto zdvihol do vzduchu. Trochu som pootvorila oko. Videla som rozmazané blond vlasy. Hneď mi do hlavy vystrelila bolesť zo sna. Žeby to bola pravda? Stane sa to? Šmuha sa na mňa pozrela. Rukami som sa hneď odtlačila a začala kopať. ,,Dajte mi pokoj! Ja nechcem Sakamaki! Pustite ma!“ zacítila som tvrdú zem pod chrbtom. ,,Kľud, Neeko-chan“ konečne som zaostrila. Kou mi podával ruku. Odstrčila som ju a postavila sa sama. ,,Čo si hovorila?“ opýtal sa ma Ruki. Neznelo to ako príkaz, skôr to potrebuje vedieť, tiež tam bol náznak obáv. Pozrela som na neho podozrievavo. ,,Nič...len...nejaký chalani...hovorili, že patrím k Sakamaki...bol to len sen.“ Ruki prikývol. ,,Yuma, odveď ju do izby a potom prosím príď do obývačky.“ rozkázal Ruki. Yuma mu ale odpovedal inak ako si mohol Ruki predstavovať. ,,Ruki a čo tie papiere. Vieš že bez nich nemôžeme. Teda môžeme, ale chápeš. Som moc smädný tak nech tie papiere máme za sebou. Už som nemal pomaly mesiac. “ aha takže som mala pravdu...budem pre nich hračka na uspokojenie. Sestru nikde nevidím pravdepodobne je už v izbe aj s vecami. ,,Sú to len dva podpisi to máme hneď. Yuma ale nevyčerpaj ju hneď. Aj ostatní by chceli. Tak poď.“ kívol mi rukou Ruki.
(Ja sa proste musím smiať na hovadinách😂. Kto to tak ešte má?)

***
Sedím v obývačke. Podpisujem nejaké papiere. Niečo mi na tejto rodine smrdí. Kde majú rodičov? Koľko majú rokov? Dovolia im to? Sú bohatý to je vidieť, či už na správaní alebo oblečení. Ich dom je...luxus. Veľké sídlo. Zatiaľ som videla len chodby s obrazmi, dvere, kúsok záhrady. V záhrade je to úžasné. Buď majú dom pri lese alebo im ten les patrí?
***
Popodpisované. Papiere boli ohľadom školy. Aj keď sami do nej vôbec nechce. Nič nebudem vedieť, neviem ani učivo zo základky. Nikoho tam nepoznám. Budem všetkým pre smiech. Keď zistia, že som tupá ako poleno.    Yuma ma teraz odprevádza do izby. Ideme po peknej chodbe a schodoch hore. Podlaha aj schodisko sú drevené. Nádhera. Zatiaľ čo som obdivovala sme sa dostali do izby. A izba je ešte krajšia. Je tu veľká manželská posteľ, stolík, skriňa na oblečenie, koberec, mini knihovna, kvety na oknách. Je to tu zladené do červeno čiernej. Kabelu tu ale nemám. ,,Yuma? Kde mám veci?“ Ak povie v skrini tak ma asi porazí. Určite videli moje súkromné veci, do ktorých ich nič. ,,Nemáš. Tie handry nosiť nebudeš. A tieto sa tiež zahodia“ ukázal ukazovákom na moje šaty. Úplne som na ne zabudla.  ,,V skrini máš oblečenie. Na vešiaku uniformu do školy. Obleč sa. Tam je kúpelňa.“ zase ukázal na dvere. ,,Potom dojdi von do záhrady mi pomôcť. Nebudeš sa flákať.“ vyzeral vážne. Radšej som prikývla. Len som sa mu otočila chrbtom ,,Však teba ten pokoj prejde.“ zhrubol mu hlas a znel...temne. ,,Znásilniť ma môžeš aj potom. Veď ste si ma kúpili.“ slzy na krajíčku. Len som sklopila hlavu. ,,Môžete to robiť kedy chcete“ snažila som sa čo najviac potlačiť slzy. On sa len usmieval. Spravil malý krok ku mne a ja som o veľký krok odstúpila. ,,Yuma prestaň! Videl si ako sa viem brániť!“ zase spravil krok a ja som o krok odstúpila. Teraz ale spravil veľký krok. Schmatol ma za rameno, ani neviem ako a ocitla som sa natlačená na stene tvárou k nemu, zápästiami priklincovanými ku stene...

Ha ha haaa😈😈😈. Napnem vás tu. Sekla som kapitolu aby som si rozmyslela ako to napísať. Tiež vás ponapínam. No prezradím vám jednu maličkosť nestane sa málo, ale ani veľa. Tešte sa na ďalšiu kapitolu ak vás s tejto ešte neporazilo s ďalšej vás porazí. Pre dnes 696 slov. Ak ste pervérznej povahy viete čo zobrazuje číslo. Neviem sa dotešiť na vaše komentíki, samozrejme aj na hviezdičky. Vidíme sa za dva dni.

          Vaša kukuričkaaaaaaaaa

❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤