JUST US TWO

V. Strata identity

Keď som sa pozrela na hodinky bolo pol piatej a vonku sa už veľmi skoro stmievalo. Carter na svojom stole upratoval papiere a ja som mu s tým pomáhala. V tom mi vo vrecku blikla správa.

"Celiné...chceme sa s otcom s tebou porozprávať. Čakáme ťa doma. - Mama"

Pre istotu som si smsku prečítala asi milión krát. Len tak náhodou, či to nie je sen. "Ste v poriadku?" Opýtal sa ma Carter a ja som prikývla. "Áno. Úplne." Odpovedala som. "Ste nejaká bledá. Nechcete si sadnúť?" Carter ku mne podišiel a pomohol mi si sadnúť na kreslo. Dnes večer sa možno dozviem dôvod rozvodu mojich rodičov. Dnes večer. Odrazu mi vyschlo v hrdle. "Mohla by som vás poprosiť o pohár vody?" Opýtala som sa a Carter prikývol a nalial mi pohár vody. "Ako idete domov?" Opýtal sa ma. "Peši." Slovo domov vo mne naozaj vyvolávalo nešťastné pocity. "Vidím, že vám nie je veľmi dobre. Mohol by som vás odviezť, ak budete chcieť." Carter sa ponúkol a ja som mala pocit, že odpadnem. "Ď-ďakujem za ponuku, ale nechcem vás nejako obťažovať a čerstvý vzduch mi urobí len dobre." povedala som a usmiala sa. "Slečna, je vám zle a navyše sa stmieva. Veď tak či tak, nebývate od školy ďaleko." Na to, že ma domov viezol len raz, cestu si pamätá veľmi dobre. Bola som nervózna zo správy, ktorú som dostala od mami a tak sa mi ho nechcelo presviedčať. Postavila som sa zo stoličky a odišli sme spolu s Carterom z jeho kabinetu. Zamkol dvere a kráčali sme chodbou školy smerom ku školskému parkovisku pre učiteľov. O takomto čase v škole nebolo ani duše a tak jediné čo nás sprevádzalo bol zvuk našich topánok. Vyšli sme zo školy a ja som Cartera nasledovala k jeho autu. "Poďte." Otvoril mi dvere od jeho auta a ja som si sadla na miesto spolujazdca. Carter si po chvíli sadol za volant a vyrazili sme zo školy. V aute bolo mierne ticho. Úprimne som nemala chuť nadväzovať nejakú tému. Ruky sa mi triasli a určite som ešte stále bola bledá. "Nejaké zlé správy?" Ticho nakoniec prelomil on. Keď tak uvažujem, neviem či je táto správa dobrá alebo zlá. Tak dlho som čakala na túto správu a keď ju už mám, veľmi sa bojím toho, čo bude nasledovať. Hlavou mi kolujú rôzne scenáre, čo by mi rodičia mohli povedať. "Ani nie. Vlastne neviem." Úprimne som odpovedala. Carter na moje slová nereagoval a tak som si vydýchla, že to nebudem musieť rozpitvávať. "Stačí, ak ma vysadíte na začiatku ulice." Povedala som. "Ste si istá, že to zvládnete?" Opýtal sa ma. Či to zvládnem? Fyzicky určite a psychicky to si celkom nie som istá. "Určite. Ďakujem vám veľmi pekne pán Carter. Veľmi si to vážim." Povedala som mu a on sa na mňa mierne usmial. V tom som zabuchla dvere jeho auta a kráčala smerom k nášmu domu. Ruky sa mi ešte stále triasli a znova som mala v sebe ten odporný nepokoj ktorého som sa chcela zbaviť, no nemohla som. Prišla som k našim vchodovým dverám a vybrala som si z kabelky kľúče. Pomaly som kľúčom otočila do pravej strany a dvere sa otvorili. Vôňa nášho domu mi udrela do nosa hneď pri vchode. A to, čo upútalo moje oči boli aj náš obrovský rodinný obraz, ktorý visel na stene našej chodby. Hneď som si na niečo spomenula.

PRED TÝŽDŇOM

"Halo? Ste doma?" Vošla som dnu a zakričala na celý dom. Nikde sa mi nikto neozval. Ako som sa vyzúvala v chodbičke uvidela som na stene našu rodinnú fotografiu, ktorá nás víta každý deň, keď vchádzame do domu. Je dosť veľká, skoro na celú stenu takže je ťažké si ju nevšimnúť. V našom dome žijem ja, moja mama Lynette Reid-Jonesová, môj otec Carl Jones a moja otravná sedemročná sestra Meliné Reid-Jonesová. Naše krstné mená, teda moje, mamine a sestrine sú francúzske, pretože naša mama sa narodila v Paríži a celkovo je Francúzka. S otcom sa stretla, keď sa prisťahovala do San Francisca kvôli univerzite. Poznajú sa spolu od osemnástich a sú spolu vyše dvadsať rokov a stále sa ľúbia rovnako.

Pri predstave, že sa to pred pár dňami zdalo byť celkom iné sa mi slzy opäť hrnuli do očí. Ako sa vám život môže zmeniť v priebehu jedného týždňa. Ako sa človek dokáže zmeniť v priebehu jedného týždňa. Všetko to ubehlo tak rýchlo. "Tak prečo si jej to do riti nepovedal?!" Začula som mamin krik, ktorý išiel pravdepodobne z našej kuchyne. Zrejme ani nepostrehli, že niekto vôbec vošiel dnu. "Ja? Ty si jej celý život klamala!" Tentokrát som počula otca, ktorý na ňu kričal rovnako intenzívne. Takýchto som ich v živote nevidela. Na chodbe som stála ako prikovaná a nemohla som sa vôbec pohnúť. "A čo som jej mala povedať? Že jej otec sa pätnásť rokov nezaujímal o svoju rodinu, pretože mu bola prednejšia tá kurva?!" Rukou som si zakryla ústa a doslova som prestala dýchať. Slzy mi samovoľne tiekli po lícach a mala som problém s udržaním vzlyku, ktorý putoval mojim hrdlom. Otec mal milenku? Pätnásť rokov? Takže to je dôvod ich rozvodu? "O čo sa snažíš? Každý veľmi dobre vie, že Celiné nie je moja dcéra." Posledná veta sa v mojej hlave spracovávala len veľmi ťažko. Hlava sa mi zatočila a mala som pocit, že hneď na mieste odpadnem. Celiné nie je moja dcéra. Oči sa mi naplnili ešte väčším množstvom sĺz a zlomená som vybehla z domu. Dvere za mnou prudko buchli a ja som začala bežať. Od nášho domu som bežala som tak rýchlo, že som mala pocit, že sa mi o chvíľu podlomia kolená a celá spadnem na zem. Zrak sa mi kvôli slzám rozmazával a vzlyky boli čoraz silnejšie. Vybehla som na koniec našej ulice a vtedy som doslova spadla na zem. Celá zúfalá. Pocítila som tú ťažkú bolesť na hrudi. Celiné nie je moja dcéra. Ako je to možné?! Ako to, že môj otec nie je v podstate mojim otcom. Celý život som žila v klamstve. Zázemie, ktoré mi bolo poskytnuté som stratila v sekundách. Takisto ako aj dôvod žiť.