JUST US TWO

X. Použitý materiál

Posledný krát som sa pozerala do zrkadla, keď v tom som započula zvonček pri dverách. Moje srdce začalo biť ako šialené a doslova som na minútu prestala dýchať. "Celiné! Poď otvoriť!" Mama na mňa zdola zakričala a ja som sa pobrala dole schodmi. Ale veď sme sa so Sebastianom dohodli, že ma počká na začiatku ulice. Zvonček zvonil niekoľko krát. "Už idem!" Zakričala som a utekala som rovno ku dverám a následne som ich s miernou nervozitou, no predsa s úsmevom na tvári otvorila. Úsmev mi na chvíľu zamrzol a sama som nechápala, čo tu robí.

"Lucas?!" Stála som vo dverách ako obarená. Naozaj som nečakala, že sa tu zjaví práve on. Chvíľu mlčal. Premeral si ma celú od hlavy až po päty. "S-si... nádherná." Usmial sa na mňa a ja som chytila ešte väčšiu paniku. "Č-čo tu vlastne robíš?" Opýtala som sa ho. Naozaj mi to neprišlo vhodné. Zjavil sa tu práve teraz, keď sa mám stretnúť so Sebastianom. "J-ja... len som sa od Rosie dozvedel, že si už doma. Tak som ťa chcel prísť pozrieť." Super. A musel si si vybrať práve dnešok. "Vieš, nie je na to veľmi..." snažila som sa mu všetko vysvetliť, no v tom sa za mnou zjavila mama, ktorá zrejme započula náš rozhovor a tak vyšla z kuchyne. "Dobrý večer." Lucas ako slušný človek mame pozdravil a tá mu odzdravila. "My sa asi nepoznáme. Som Lynette. Celinina mama." Mama mu ihneď podala ruku a ja som myslela, že mi exploduje mozog. "Lucas Irvine. Teší ma." Lucas sa na mamu pekne usmial. "Celiné, veď ho pozvi dovnútra." Mama naliehala, no ja som si vážne nemyslela, že je to nutné. "Mami, prosím..." dúfala som, že už konečne zmĺkne. "Nie, ďakujem pani Jonesová, ja som len šiel okolo, tak som sa zastavil." Chvála Bohu. Mama sa na Lucasa usmiala a konečne sa vyparila. Lucas sa na mňa celú dobu díval a ja som z toho bola dosť nervózna. Teda, nie len z toho, ale čo keď ma už Sebastian čaká na začiatku ulice? "Chystáš sa niekde?" Opýtal sa ma Lucas. Mala som chuť odpovedať: Nie, to je môj bežný domáci úbor, ale na to by mi asi neskočil, že? Ani som nestihla zareagovať a vo vrecku mi cinkla správa. Tak veľmi som sa modlila, aby to bol Sebastian so správou, že ma čaká na začiatku ulice a že konečne môžem tento cirkus ukončiť a vypadnúť.

Prepáč, ale dnes to nepôjde. Vysvetlím ti to neskôr. - Sebastian

Nemohla som sa hýbať. Celé telo mi stuhlo a tep sa mi začal zrýchľovať. Pre istotu som si tú smsku čítala viackrát. Len v prípade, či sa náhodou nezmýlil, ale nie. Bolo to čierne na bielom. "Si v poriadku?" Opýtal sa ma Lucas, ktorý stál hneď oproti mne. "J-jasné. Všetko je fajn." Obyčajná sprostá klamárka, ako by to povedala Rosie. "Ideme s chalanmi von a tak som myslel, či sa náhodou nechceš pridať." Ako mi to mohol dopekla urobiť?! Zrušiť večeru dvadsať minút po tom, ako tu mal byť? Všetko mi to začalo dochádzať. Nevedela som, či mám najskôr začať kričať alebo plakať. Najradšej by som si obúchala tú svoju sprostú hlavu o stenu. Som taká naivná. Som taká sprostá. "Ok... myslím, hmm... ďakujem za pozvanie, ale dnes asi nie." Robila som všetko preto, aby som sa na mieste nerozplakala. Naozaj som sa veľmi snažila. "No dobre teda. Som veľmi rád, že už si doma a že je ti lepšie." Lucas ma chytil za ruku a ja som sa opäť pokúsila usmievať. Lepšie, ako lepšie. Vôbec mi nie je lepšie. "Maj sa." Povedal a už bol preč. Zabuchla som za ním dvere a dlaňou som po nich silno buchla. Ako som si dopekla mohla myslieť, že Sebastian so mnou pôjde na večeru? "Idiot...skurvený idiot..." bola som taká naštvaná. "Miláčik, čo sa deje?" Mama zrejme započula, že nie čo nie je v poriadku a tak opäť vyšla z kuchyne a ja som si len sťažka vzdychla. "N-nič." Tak veľmi som to všetko potrebovala zapiť. V momente som otvorila dvere a dúfala, že za tú minútu bude Lucas ešte tu. "Hej! Lucas!" Vyšla som z dverí. Auto už bolo pripravené na odchod. Stihla som ho v poslednej chvíli. Lucas vypol motor a vyšiel z auta von. "Rozmyslela som si to. Počkaj ma tu. Len si zoberiem kabelku." Lucasova reakcia bol len úsmev. Zatvorila som dvere a ihneď utekala hore do svojej izby po kabelku. "Si taká sprostá... si jedna hnusná, naivná, sprostá krava." Počas ukladania vecí do svojej kabelky som nešetrila sebakritikou. Tak veľmi ma oklamal. Prisahala som, že po Asherovi ma nikto neoklame, no teraz som opäť oklamaná. Opäť sa cítim tak, ako som sa cítila pred tromi rokmi. Už pripravená som zišla dole schodmi. "Dávaj na seba pozor, Celiné." Mama ma zastavila na chodbe a chytila ma za ruku. Ťažko som si vzdychla. "Povedz otcovi, že ma veľmi mrzí, že som ho nezastihla." Z toho, že otca nepozdravím som mala popravde menšie výčitky svedomia. Mama mala pravdu. Keď som bola v nemocnici, staral sa o mňa naozaj ako o vlastnú. Aj napriek tomu, že nie je mojim biologickým otcom, stále ho ľúbim ako vlastného. "Uvidíte sa v nedeľu, keď privezie Meliné späť." Mama odvetila a ja som sa mierne usmiala. "Tak teda idem. Lucas ma už čaká." To bolo posledné, čo som povedala a v momente som z domu odišla. Vonku bol Lucas opretý o svoje auto a pokojne fajčil cigaretu. "Pripravená?" Opýtal sa ma a ja som si hneď nasadla do auta. To isté urobil aj Lucas, keď dofajčil cigaretu. "Poďme odtiaľ. Potrebujem to všetko zapiť." Povedala som mu a hneď v tej chvíli sme vyrazili. Nevedela som, kam má Lucas namierené, ale bolo mi to naozaj jedno. Chcela som sa len jednoducho vypariť. Tak veľmi som sa opäť nenávidela za to, že som na to Sebastianovi skočila. Cítila som sa ponížená. Naozaj som z toho všetkého bola úplne zlomená. Vyspala som sa s ním a čakala som, že mu na mne bude záležať? Tak to som sa veľmi mýlila. "Chystala si sa dnes s niekym von?" Opýtal sa ma Lucas. "Chystala." Mala som chuť si do niečoho buchnúť. V momente keď si spomeniem na tú sprostú večeru, dvíha sa mi žalúdok.  "Som rád, že ideš s nami." Lucas zrejme pochopil, že o tej veci nechcem rozprávať a tak zmenil tému. "Idú aj dievčatá?" Opýtala som sa ho so zvedavosťou v hlase. S Lucasom a jeho bratom Brianom ma predsa zoznámila Rosie.