JUST US TWO

VI. Rozhodnutia

"Viete, chcela som sa vám ešte raz úprimne za to všetko poďakovať. Nemuseli ste to robiť a vidím, že vám to asi prekážalo. Neviete si ani predstaviť aký som mala náročný týždeň a čo ma ešte len čaká. Tú konzultáciu si prekladám a požiadam slečnu Witersonovú aj o zmenu učiteľa s ktorým budem mať konzultácie. Tešilo ma, pán Carter." Doslova som už vybuchla, prudko otvorila dvere jeho kabinetu a bola som pripravená na odchod, keď v tom ma zastavila jeho ruka, ktorá ma ihneď chytila za lakeť. Celá som sa k nemu otočila. Stáli sme tak blízko vedľa seba, až som cítila ako sa mu zrýchľuje dych. Držal ma za lakeť a hlboko mi hľadel do očí.

"Prosím, neodchádzaj." V jeho očiach to priam vyžarovalo zúfalstvom. Celé moje telo sa nalepilo na zatvorené dvere od jeho kabinetu, o ktoré sa on podopieral. Bol pri mne tak neskutočne blízko, až mi naskočili zimomriavky. Intenzívne som cítila vôňu jeho kolínskej. Po chvíli sa odtiahol, no stále sa mi pozeral hlboko do očí. "J-ja..." nemohla som zo seba vydať ani len slovo. Takisto, ako aj on. "Prepáč, ja som..." ospravedlnil sa mi a ruky si zaplietol do vlasov. "Ja som sa o teba veľmi bál." Zúfalo si sadol do jeho kresla a ja som ostala stáť na pôvodnom mieste. Úplne ako paralyzovaná. "Tak prečo si sa správal ako idiot?" Dovolila som si mu tykať aj ja. Chcela som vedieť, prečo sa z dňa na deň zmenil na úplne iného človeka. "Pretože som sa o teba nechcel báť. Chcel som úplne zabudnúť." Povedal a mne sa opäť začal zrýchľovať dych. Jeho slová sa zdali byť také zúfalé. Bojoval s vlastnou osobou. Netušil čo má robiť. "A-asi by som mala ísť..." povedala som a on si len dlaňami zakryl tvár a zhlboka sa nadýchol. Odrazu niekto zaklopal na dvere. So Sebastianom sme sa veľmi zľakli, dúfali sme, že tento rozhovor nikto nepočul. Dvere sa po chvíli otvorili a v nich stála vysoká blondína s dokonale upravenými vlasmi, skvelým makeupom a veľkým výstrihom, ktorú som veľmi dobre poznala. "Ahoj zlato." Kareen Fletcherová. Sebastianova snúbenica. "Ou, prepáč, nevedela som, že tu máš žiačku." Pozrela sa na mňa a vzápätí sa zasmiala. Kareen prešla ku Carterovi a dala mu pusu na líce. Moju tvár si určite pamätala aj napriek tomu, že sa veľmi snažila zabudnúť. "Áno, nenechajte sa rušiť, som práve na odchode." Odvetila som a pozrela som sa Carterovi do očí, ktoré boli stále zúfalé. Kareen sa na neho výrazne lepila. Chcela mi zrejme ukázať, ako veľmi sa milujú. Zdalo sa mi, akoby mi Carter očami naznačoval Je mi to ľúto. "Majte sa." Jeho snúbenica sa opäť len blbo usmiala a ja som bola pripravená na odchod. "Slečna!" Carter ma opäť v odchode zastavil. Tentokrát nie telom, ale slovami. "Zabudli ste si podklady." Do rúk mi odovzdal moje podklady na ročníkovú prácu, ktoré si vždy po dvoch hodinách konzultácií mám zobrať domov. "Ďakujem. Dovidenia." Obidvom som im pozdravila a konečne vypadla z jeho kabinetu. Prosím, neodchádzaj. Celú dobu som počula v hlave len túto zúfalú vetu. Tak veľmi som nechápala, kedy sa na mňa stihol naviazať. Mala som v tom neskutočný zmätok. Pomaly som kráčala od jeho kabinetu smerom von zo školy. Podklady, ktoré mi dal som si odkladala do kabelky, keď z tej kopy papierov odrazu na zem spadol lístok. Vôbec som nevedela, čo by to mohlo byť tak som sa poň zohla. Dnes o ôsmej v Heat. Prosím príď. Čakám ťa. Prečítala som si to viackrát, aby som si to náhodou zle nevysvetlila. Lenže ono to bolo modré na bielom. Kto iný by vedel o hoteli, ak nie Sebastian Carter? Kto iný by napísal tento lístok, ak nie Sebastian Carter? Chaos v mojej hlave sa každou situáciou stupňoval a tak som rýchlo vyšla na čerstvý vzduch. Preboha, veď je môj učiteľ! Neustále som samu seba presviedčala predtým, než by som urobila nejakú hlúposť, ktorú by som potom ľutovala. Vo vrecku mi našťastie zazvonil telefón. Bola to Emily. "Áno?" Celá rozrušená som jej zdvihla. "Dnes ideme s Lucasom a Brianom do baru. Pridáš sa?" Opýtala sa ma veľmi nadšene. "O koľkej by sme vyrazili?" Opýtala som sa jej a zúfalo som čakala na jej odpoveď. "Tak okolo ôsmej." Vážne? Som postavená do situácie kedy si mám vyberať medzi kamarátkami a učiteľom? Cele mi to prišlo choré, no zároveň neuveriteľné. Celiné, spamätaj sa! Nemáš nad čím váhať! Tak veľmi som jej chcela povedať Áno, Emily. Pridám sa. Lenže čosi vo mne s touto vetou bojovalo. "Si tam?" Neuvedomila som si, že mám Emily stále na linke a vôbec jej neodpovedám. "Á-áno. Večer vám zavolám." Buď som hlúpa, alebo úplne sprostá. "Daj neskôr vedieť, ako to dopadlo s rodičmi. Stojíme pri tebe, Celiné." Emily povedala a ja som sa sama pre seba usmiala. "Dám a ďakujem. Maj sa." Naozaj ma v týchto ťažkých dňoch dievčatá neustále podporovali, čo mi celkom pomohlo zotaviť sa z mojich problémov. Mám veľké šťastie, že ich mám.