JUST US TWO

IV. Už sme len tri

"Mám zaklopať? Zazvoniť?" Nervózne som sa dievčat opýtala. "Panebože to je jedno." Rosie hrdinsky zazvonila zvonček a ja som chcela najradšej utiecť. "Nie. Ja idem preč." Nevedela som čo ma čaká a tak som to chcela vzdať. "Spamätaj sa!" Emily ma chytila za lakeť a pritiahla k dverám. Popri našej menšej roztržke sa napokon dvere prudko otvorili a v nich stál vysoký muž s rozopnutou košeľou a úžasným telom. Sebastian Carter?

Videla som, ako zčervenal a bol úplne bez slov, rovnako ako aj my. V živote by mi nenapadlo, že sa v týchto dverách objaví práve on. "Láska, prečo tam tak dlho stojíš?" V pozadí za ním zakričala nejaká žena a on v momente keď si uvedomil, že je mu vidieť jeho slušne vypracované telo, začal si zapínať košeľu. K dverám prišla tá blondína, ktorú som stretla opitú pred barom a ktorej občiansky práve držím v ruke - Kareen Fletcherová. Bola oblečená len v oversized tričku a vlasy mala úplne rozstrapatené. Zrejme sme prišli nevhod. "Želáte si?" Opýtala sa ma. Ja som zo seba nevedela vydať ani jedinú hlásku. Stála som tam úplne ako prikovaná a rovnako aj Sebastian Carter, náš učiteľ. "My sme vám prišli odovzdať občiansky preukaz. Našli sme ho pred barom na Lomboardovej." Keď Emily videla, že som zo seba nevydala ani hlásku, rýchlo to zachránila a všetko Kareen vysvetlila. Moje oči pozorovali len Sebastiana Cartera. Vlastne som ani nevedela prečo. Naše oči sa dosť často spájali a čím dlhšie sme tam stáli, tým viac som bola nervózna. Občiansky som jej odovzdala do rúk a znova som sa pozrela na Cartera, ktorý mi pohľad opätoval. "Áno, presne. Hľadala som ho. Zrejme mi vypadol, keď som odchádzala." Kareen sa zasmiala a pohladila Cartera po vlasoch. Sebastian len ticho stál vo dverách a čakal, čo sa bude diať. Takže Kareen Fletcherová je Carterova snúbenica. "Tak, my už pôjdeme!" Rosie sa nervózne usmiala a my sme s ňou ticho súhlasili. "Ďakujem vám. Ste milé, že ste ho doniesli." Kareen nám slušne poďakovala. Neustále Sebastiana hladkala po vlasoch, no Carter tam len ticho stál a  nepovedal ani slovo. Nemohla som od neho odtrhnúť oči. Takto nervózna som nebola už dávno. Pomaly som sledovala Kareeninu ruku, ktorou mu prešla od vlasov až k bruchu. Robí to naschvál? "Tak my už pôjdeme." Povedala Rosie. "Áno a ešte raz ďakujem." Poďakovala a usmiala sa. Dievčatá sa rýchlo vyparili z bytovky a ani si nevšimli, že ja som tam ostala stáť. Spolu so Sebastianom Carterom. "Sebastian! Už ideš?!" Zakričala na neho Kareen a on bez slova zabuchol dvere. Toto bolo asi najdivnejšie stretnutie, aké som kedy zažila. Po tom ako sa Sebastian Carter išiel venovať svojej snúbenici som vyšla z bytovky za dievčatami. Vonku ma už nervózne čakali. "Kde si dopekla trčala?" Emily sa ma nervózne opýtala. "Nikde." Zaklamala som. Úprimne? Nemohla som sa vynadívať na nášho učiteľa telesnej výchovy, ktorý tam stál s rozstrapatenými vlasmi a krkom celým od rúžu. Čo sa to do pekla so mnou deje? Celou cestou od toho ako sme vyšli z bytovky sa dievčatá rozprávali len o tej istej téme. "On mal rozopnutú košeľu! Preboha veď to je očividné, že sme ich pri tom vyrušili." Emily horlivo prehlásila. "A videla si ju? Ako ho hladkala? Veď ona bola úplne mimo. Podľa mňa nemala na sebe ani spodné prádlo." Rosie ju doplnila a ja som ich konverzáciu pokojne počúvala. Nejako som sa k tomu vyjadrovať nechcela. S Carterom budem pracovať na tom projekte, ktorý nám zadala slečna Witersonová. Nechcem si vytvárať ďalšie trápne situácie, tých bolo dosť. Práve preto by som mala na ten incident s jeho snúbenicou rýchlo zabudnúť.
Kým sme prišli k Rosie, trvalo nám to a preto sme mali čas porozprávať sa o rôznych veciach. Jednou z vecí bola aj Courtney, ktorej správanie nás v poslednej dobe veľmi znepokojuje. To, čo sa v jej živote deje sa dozvieme len tak, že ju pôjdeme navštíviť a to sme aj urobili. K ulici na ktorej bývam sme si zobrali taxík, pretože posledný autobus z centra nám nešťastne utiekol. Keďže Courtney je moja susedka, z diaľky ako sme sa k jej domu približovali som zbadala aj ten svoj - kedysi šťastný domov. Pri pohľade na svoj dom mi prešiel mráz po chrbte, no panikáriť som začala vtedy, keď som v našej malej kvetinovej záhradke ktorú máme pred domom zbadala svoju mamu. Mama bola zaneprázdnená s úpravou jej chryzantém a preto si ma najprv nevšimla. Čím viac sme sa blížili ku domu Courtney, tým viac som mala pocit, že ma čoskoro zbadá a tým viac som sa stretnutiu s ňou chcela vyhnúť. Kto by to vôbec niekedy povedal, že sa ja budem vyhýbať vlastnej matke. Život vám prinesie veľa situácií v ktorých vďaka vlastnej hrdosti nebudete poznať samú seba. "Celiné?" Mama zdvihla hlavu od úpravy kvetov a keď ma zbadala okamžite zvolala moje meno. Keď som počula jej hlas, po chrbte mi opäť prešiel mráz. Nevedela som čo konkrétne spôsobilo tento pocit, no s istotou som vedela, že sa chcem čo najrýchlejšie vypariť - no to bohužiaľ nešlo. "Počkajte ma tu. Hneď som pri vás." Povedala som Emily a Rosie a tie prikývli a ostali stáť pred domom Courtney. "Dcérka..." mama ma so šťastím v očiach objala a ja som sa snažila z objatia čo najrýchlejšie vymaniť. "P-pokúšali sme sa ti viackrát s otcom dovolať. Nedvíhala si nám. Veľmi si nám chýbala." Mama ma hladkala po tvári a ja som jej ruku z mojej tváre odtiahla. "Povedala som vám, že mi máte volať len vtedy ak sa bude jednať o Meliné. Je v poriadku?" Opýtala som sa jej a ona sa na mňa najprv len bez slov pozerala. Až neskôr si uvedomila akú otázku som jej vlastne položila. "Áno, má sa dobre. Až na to, že jej neskutočne chýbaš. A nám takisto." Odpovedala so smútkom v očiach a ja som si len ťažko vzdychla. "Stále ťa to baví predstierať, že sme stále rodina? Po tom všetkom?" Opýtala som sa jej a ona zvážnela. "Celiné, ja viem ako ti bolo ublížené, a určite by si to pochopila, lenže..." prerušila som ju. "Lenže čo? Povedz mi dôvod. Prečo sa idete rozvádzať?" Mama len ticho stála. Úprimne, chcela som vedieť dôvod rozvodu mojich rodičov. Nie som malá a určite by som to zobrala lepšie ak by mi všetko vysvetlili. Mala som po krk klamstiev. "Vieš čo? Nemá to zmysel. Keď sa s otcom rozhodnete mi o všetkom povedať, rada prídem. Dovtedy ak z vašej strany neuvidím žiaden záujem o nejaké vysvetlenie som u Rosie." Po tejto vete som sa na päte otočila a odišla som. "Celiné!!" Počula som mamu kričať, no ignorovala som to. "Ideme?" Opýtala som sa dievčat a tie neisto prikývli. Určite mi táto situácia nebola ľahostajná. Nechcela som vidieť mamu trpieť, ale brala na mňa ohľad ona? Donedávna sa tvárili ako šťastní pár a zrazu sa idú rozvádzať. Len tak? Bez príčiny? Prosím vás. Po menšej nepríjemnej zastávke sme prešli k dverám domu, v ktorom bývala Courtney. Ešte naposledy som sa otočila na našu kvetinovú záhradku, no mama už vonku nebola. "Si v poriadku?" Opýtala sa ma Emily. "Jasné." Zaklamala som a tak sme zaklopali na dvere domu v ktorom býva Courtney, no hodnú chvíľu nám nikto neotváral. Už keď sme boli na odchode, sa zrazu veľké vchodové dvere otvorili. V nich stála vyššia ryšavo-vláska a v rukách držala nákup. "Želáte si?" Opýtala sa a my sme s dievčatami zmeraveli. Nechápali sme kto je táto žena. "Môžete nám prosím zavolať Courtney Champerovú?" Emily sa slušne opýtala a tá žena sa zatvárila dosť divne. "Žiadna Courtney Champerová tu nebýva. Museli ste si zmýliť dom." Ryšavka sa zasmiala no nám do smiechu nebolo. "Určite býva. Je to naša kamarátka. Poznáme sa od detstva." Rosie zvážnela. "Aha vy myslíte bývalých majiteľov domu." Ryšavka sa opäť zasmiala a my sme tam tri stáli ako prikované. "Ako to myslíte, že bývalých?!" Emily znervóznela. "Asi pred pár dňami nám so snúbencom predali tento dom. Vám to kamarátka neoznámila?" Mysleli sme, že sa nám to všetko len sníva. "A kam sa presťahovali?" Opýtala som sa. "To presne nevieme. Pri kúpe len hovorili, že sa sťahujú niekde do zahraničia, preto predávajú tento nádherný dom, ale kam sa presťahovali, to neviem. Musíte sa opýtať kamarátky ak vám to ešte neoznámila." Ryšavka sa milo usmiala a my sme sa snažili tiež, aj keď to bolo skoro nemožné. "Ďakujeme." Poďakovali sme a ako obliate studenou vodou sme odišli od domu Courtney. Teda, bývalého domu v ktorom Courtney bývala. "Dievčatá, sníva sa mi?!" Rosie začínala byť neskutočne naštvaná. "Tak ona. Ona sa nám celé dni neozýva a len tak zo dňa na deň sa presťahujú do zahraničia? Za tie roky kamarátstva sme jej nestáli ani za jeden telefonát?! Veď ešte dnes ráno som s ňou volala." Emily sa táto situácia tiež vymykala z kontroly a ja som bola z toho úplne zdrvená. Ako dopekla mohla len tak odísť a nám najlepším kamarátkam o ničom nepovedať? V tom momente ako som si uvedomila, že ešte dnes sme jej volali a spojili sme sa s ňou, nemôže byť ďaleko. Tak som vybrala telefón a bola som odhodlaná jej zavolať. "Čo robíš?" Emily sa ma opýtala. "Volám jej. Nech nám to láskavo pekne vysvetlí." V tom ma zastavila Rosina ruka, ktorá mi zobrala telefón. "Kašli na ňu. U mňa skončila. Nech si nájde nové kamarátky. Nestáli sme jej za nič predtým, nestojíme jej ani teraz. Posrala si to a nech si za to nesie následky." Rosie bola v takýchto veciach nekompromisná a ak ju niekto zradil, nedokázala človeku odpustiť. Ani vtedy, ak s tým človekom vyrastala. "Rosie neblázni. Musíme jej zavolať." Snažila som sa vytrhnúť svoj mobil z jej rúk. "Je koniec! Už sme len tri! Poslednú dobu sme vždy boli. U MŇA NAVŽDY SKONČILA!" Rosie so slzami v očiach zakričala a rozbehla sa z našej ulice smerom na hlavnú cestu, aby si chytila taxík. Chvála bohu, že sme ju včas zastavili. "Rosie dopekla neblázni." Emily ju chytila za lakeť a Rosie sa zvalila na zem a plakala. Plakala tak veľmi, že to bolelo aj mňa. Neznášala som keď niektorá z nás plakala. Ten pohľad na Rosie bol hrozný a tak sme si k nej sadli a s Emily sa rozplakali aj my. "Takto ma okrem Ashera ešte nikto nepodrazil." Vtedy som mala pocit, akoby mi hovorila z duše.