I'm a princess and I'm perfect, so show some respect!

1. Tyrkysové ruže

  Prechádzala som sa po záhrade plnej tyrkysových ruží. Nevedela som kde konkrétne som, nevedela som prečo tam som, nevedela som prečo sú tie ruže tyrkysové, ale bola som tam.
  Slnko svietilo a bolo príjemne teplo. Prechádzala som sa po chodníku vyloženom drobnými čiernymi kamienkami a záhrada bola oplotená vysokým dreveným plotom natretým nabielo. Vďaka nemu nikto nerušil moje súkromie.
  Záhrada bola pozoruhodne rozľahlá. Odrazu som v diaľke uvidela niečo ligotavé. Vydala som sa teda tým smerom. Lesk bol veľmi ďaleko, ale ja som nejakým spôsobom cítila, že tam mám ísť. A tak som išla.
  Kráčala som už hodnú chvíľu a mala som pocit, že k záhadnej ligotavej veci som sa vôbec nepriblížila, no čo už. Zvláštne na tom bolo najmä to, že ma vôbec neboleli nohy.
  Aj tak som však spomalila, a kochala som sa krásou záhrady. Uvažovala som komu taká krásna záhrada patrí. Okrem iného mi po rozume chodili aj tieto otázky: Je toto skutočnosť? Som vôbec v Equestrii? Žijem? Nie som v nebi, alebo inak povedané v raji? Popritom som stále kráčala, a tak som o hodnú chvíľu uvidela, že ten neznámy ligot sú nejaké dvere v už spomínanom drevenom plote.
  Uvažovala som za ako dlho tam budem, a nevedomky som zrýchlila krok. Uvedomila som si to až vtedy, keď som zistila, že dokonca už bežím.
  Neprekážalo mi to, hoci obyčajne uprednostňujem pomalšie tempo. Pomaly prestávam chápať sama seba, ale čo už.
  Zrazu zafúkal príjemný vánok, niečo neviditeľné ma zdvihlo, a nieslo vo vzduchu. Kopýtka som mala asi pol metra nad zemou. Všimla som si, že idem o dosť rýchlejšie ako keď som bežala, a tak som bola spokojná.
  Vznášala som sa tak rýchlo, že som sotva vnímala okolie. Dvere sa rýchlo približovali a asi desať metrov pred nimi sa to niečo zastavilo a opatrne ma to zložilo dolu. Poobzerala som sa.
  Tyrkysové ruže teraz boli všade. Kamene na chodníku boli väčšie ako predtým a leskli sa. Dvere boli z tmavého dreva. Boli vyzdobené ozdobami z medi a rôznymi drahokamami. A boli o trochu nižšie ako ja a tak som sa musela zohnúť, keď som nimi prechádzala.
  Vošla som do tmy a dvere sa za mnou zabuchli. Vyľakane som nadskočila. Hneď som sa však spamätala a vyčarovala som na konci svojho rohu svetlo.
  Keď som sa poobzerala, zistila som, že som v miestnosti, ktorá má steny obkladané tmavým drevom. Okrem toho som uvidela 10 zrkadiel postavených vedľa seba.
  Pozbierala som odvahu (ale ak sa vás na toto niekto spýta, NIKDY mu nepovedzte, že som sa bála) a vykročila som k nim.
  V prvom zrkadle som videla - prekvapivo - seba. Seba, takú aká som. A potom sa nad mojim odrazom v zrkadle zjavil nápis DOKONALÁ. Bola som spokojná. Keď to už okrem mňa nevidí žiadny pony, vidí to aspoň to zrkadlo.
  Prešla som k druhému. Zase ja. Spokojne som sa v ňom obzerala, keď sa odrazu aj nad týmto mojim odrazom zjavil nápis - NÁDHERNÁ. Keď som tak uvažovala nad týmto nápisom, uvedomila som si, že toto vidí väčšina žrebcov. Ktovie, možno vidia aj moju dokonalosť.
  Prišla som k tretiemu zrkadlu. Zase ja. Ale tentokrát boli za mnou aj žrebci. No to je pravda, tí ma doslova prenasledujú. A mne to lichotí. A tentokrát bol nápis takýto - OBĽÚBENÁ. Neviem kto vytvoril tie zrkadlá ale lichotí mi.
  Teraz bolo na rade - logicky - štvrté zrkadlo. Bola som v ňom - ako inak - zase ja. Odrazu sa odraz prehodil - predtým som tam bola ja tak ako som pred ním stála a teraz som tam bola ja a z rohu mi vystreľovalo zelené svetlo, silnejšie ako obyčajne. A nad mojim odrazom bol nápis NADANÁ.
  Prišla som k piatemu. Skôr než som sa zamyslela nad tým, ako budem vyzerať v tomto zrkadle som si všimla inú zvláštnu vec. Vo všetkých zrkadlách môj odraz zostal.

Čuste 😁 pôvodne som túto kapitolu chcela dotiahnuť až do desiateho zrkadla, ale povedala som si, že každá kapitola bude mať okolo 500 slov, a toto ich má cez 600 XD takže som to ukončila skôr ako som chcela... A chcela som toto vydať v nedeľu, ale ideme na víkend k starkému a nebude tam wifi...