"Rovných 8000$! Páni." oznámil mi Žralok a podal mi zväzok bankoviek. Len som sa zasmiala a vzala svoju odmenu. Zdá sa, že veľa ľudí neverilo tomu nováčikovy. Rozlúčili sme sa a odišli sme.
"Koľko ste vyhrali?" opýtala som sa.
"Ja 220 dolárov." usmiala sa Jean.
"Ja nič." durdil sa Scott.
"Ja 800 dolárov." prehlásil Peter. To bolo celkom dosť. "No vsadil som okolo 150 dolárov." dodal.
"To si mi až tak veril?" opýtala som sa a Peter prikývol.
"To je veľa peňazí. Čo s nimi urobíš?" opýtal sa Scott. Ja som z bankoviek vytiahla asi tisícku a ostatok vložila späť do obálky. Vyrezala som tam nechtom M. Išli sme okolo kostola, ktorý som veľmi dobre poznala. Obálku som vhodila do schránky pre dary.
"Keď to Matka Agnes nájde, dostane infarkt." zasmiala som sa. Potom sme sa vybrali späť do školy. Spolu s Petrom sme došli do mojej izby a sadli si na posteľ.
"Fred chce, aby som s ním šla na rodinnú večeru." hlesla som a zvalila sa na posteľ.
"A čo ti bráni?" opýtal sa Peter a zvalil sa vedľa mňa.
"Ja neviem. Chcem spoznať svoju rodinu ale - ale ako im mám vysvetliť ako som ich našla a rozprávať im o mojej minulosti? Pff, nie."
"No o svojej minulosti si nepovedala ani mne." usmial sa Peter.
"Je to niečo, o čom nerada hovorím a obvzlášť, keď si na to ani ja sama nepamätám." hlesla som a otočila som sa na Petra. Dala som mu hlavu na rameno a ruku len tak prehodila cez neho. On svoje ruky obmotal okolo mňa.
"Prečo sa pri tebe cítim tak dobre." šepla som.
"Pretože som úžasný." odpovedal Peter s úsmevom a za to schytal do ramena.
"Už choď." sadla som si. "Inak príde modrá príšera a obydvoch nás zje." dodala som.
"Haha. Dobre už idem." postavil sa a priletel k dverám, kde sa zastavil. "Niečo som zabudol." dodal a pozrel na mňa. Ja som nadvihla obočie a Peter bol v tej sekunde na mne. Chcel mi dať pusu, ale v tej rýchlosti ma zvalil na posteľ a priľahol. Začala som sa smiať. Peter sa naklonil nado mnou a pobozkal ma. Rukami sa pridržiaval, aby ma nepriľahol.
Urobila som rázny švih a prehodila ho pod seba. Sedela som na ňom a hľadela mu do tváre. Peter ma chytil za pás a pritiahol si ma bližšie.
"To čo si zabudol, si už dostal, takže." uškrnula som sa a vlepila mu bozk. "Môžeš ísť." usmiala som sa. Peter si sadol a držal ma v objatí tak, že som stále sedela na ňom.
"Mám ťa rád, fakt rád, Magnum." zašepkal mi, keď ma obímal.
"Aj ja teba." hlesla som. Peter potom odišiel a ja som sa zvalila na posteľ. Z dobrého pocitu a návalu emócií som zaspala a v noci som sa prebudila zo zlého sna ako vždy. Vo veľkom rozťahanom tričku a šortkách som vyšla z izby a motala sa po dome. Mierila som do kuchyne. Svietilo sa tam a tak som len nakukla. Bol tam Raven.
"Tiež nemôžeš spať?" opýtala sa, keď som sa otočila, že odídem.
"Len, zlý sen." hlesla som a podišla som k linke.
"Myslíš ten zlý sen, ktorý ti pripomína tú istú vec a ty ani nevieš o čo ide?" usmiala sa a ja som žmurkla. Raven sedela za pultom a jedla cereálie s mliekom. Ja som sa vyhupla na linku až do hornej poličky a vytiahla z nej sušienky.
"Schovalo ich tu pár ľudí. Nezabije ich, ak im pár vezmeme." uškrnula som sa a podala Raven sušienku. Obydve sme boli ticho a jedli sušienky.
"Čo ty a Peter?" opýtala sa po chvíli a ja som na ňu pozrela.
"Dobre." povedala som neisto. Ona sa len usmiala a vstala.
"Tak ja ťa tu nechám, ešte musím niečo zariadiť. Dobrú noc." usmiala sa a odišla. Ja som dojedla sušenku a vybrala som sa hore. Keď som šla po chodbe, zatočila sa mi hlava.
Klipkala som očami a zaostrovala. Pred očami sa mi zahmlilo a ja som sa oprela o stenu.
"Izabell!" začula som tiché šepkanie, no nikto tu nebol. Začula som to druhý krát a uvedomila som si, že to je v mojej hlave. Bol to ženský hlas, no nebola to Jean. Len som sa z toho otriasla a ďalej šla po chodbe.
Stále som sa ohliadala až som zatvorila dvere na mojej izbe a zamkla som.
"Izabelle." začula som za mojím chrbtom a prudko som sa otočila. Ak ma prenasleduje nejaký duch, tak to je fakt na prd.
"Toto nie je vtipné." predniesla som so zaťatými päsťami. Podišla som viac do izby a rozhliadala sa.
"Tvoja zložka." hlesol hlas znovu. "Medailón." dodal.
"Kto si?" opýtala som sa no nikto neodpovedal. Už nič nepovedal. Ľahla som si do postele a nezažmúrila oka. Až do svitania som rozmýšľala nad tým čo mi hlas hovoril. Nad svitaním som ustlala posteľ a obliekla sa. Vyšla som z izby a zamierila do Hankovej pracovne. Bol tam ako vždy. Vypýtala som si tú zložku, ktorú starostlivo uchovával a vybrala som sa do záhrady.
Došla som pod jeden strom a začítala som sa do papierov. Väčšinou tam bolo popísané, ako prebiehali pokusy a tak. Snažila som sa spomenúť si ale márne. Hľadala som niečo o medajlóne ale nič. Nakoniec som narazila na malú obálku a nahmatala v nej niečo kovové. Otvorila som obálku a bol tam. Strieborná retiazka s okrúhlym medajlónom, na ktorom bol vyrytý nejaký znak. Bol to lev, nad ním bol mesiac a asi nejaká planéta. Otváral sa ako leporelo. Otvorila som jednu stranu a potom aj druhú. Na jednej strane bola fotka ženy. Tak neuveriteľne sa mi podobala. Takmer sivé oči, dlhé havranie vlasy a milý úsmev. Na druhej strane chlap a v strede malé dievčatko. Také šťastné. Pripla som si medajlón a ďalej si čítala zložku.
Nesledovala som čas a len čítala. V tom sa okolo mňa prehnal vietor a ja som sa usmiala.
"Ahoj." uškrnula som sa a Peter tiež. Dal mi pusu na čelo a sadol si vedľa mňa.
"Čo to máš?" opýtal sa a vzal jeden papier z kôpky. Začítal sa a potom pozrel na mňa. "Ehmm..."
"Nemusíš nič hovoriť." usmiala som sa.
"Ako to môžeš brať tak s kľudom? Muselo to byť neznesiteľné." opýtal sa a chytil ma za ruku.
"Nepamätám si to. A áno muselo to byť neznesiteľné, ale je to za mnou. Teraz som iná a už nikdy nedovolím aby mi niekto niečo také spravil, ani nikomu inému." predniesla som.
ВЫ ЧИТАЕТЕ
Magnum X
ФанфикDievča, ktoré má schopnosti o ktorých ani nevie zavíta do školy pre mutantov. Pomôžu jej tam objaviť jej minulosť? Dozvie sa konečne čo znamenajú jej živé sny?
