Magnum X

22. Celé tie roky

"Prepáčte slečna." oslovil ma úhľadný štyridsiatnik a môj údajný otec. Otočila som sa naňho a len čumela.

"Nepoznáme sa odniekiaľ? Viem, znie to čudne, ale mám pocit akoby som vás už videl." usmial sa. "Smiem vedieť vaše meno?" opýtal sa.

"Magnum." odpovedala som.

"Páni." hlesol.

"Strýko?" zvolal zrazu chlapec. Možno trochu starší odomňa.

"Áno Frederik?" otočil sa naňho. Frederik na mňa hľadel a potom sa pozrel na otca. Ja som sa pomaly rozišla ku vchodu.

"Strýko, to dievča vyzerá ako teta Jenny, keď bola mladá." hlesol zrazu môj údajny bratranec. Nesmela som zastaviť ale ani vrátiť sa. Priklusala by som tam a 'Čauko som vaša dcéra. Objatie?'

"Ale neblázni synu."

"Strýko prisahám, ak by som tu mal ten fotoalbum videl by si, že to dievča jej akoby z oka vypadlo. Teda až na tie sivé vlasy." naliehal chlapec. "Nemohla by to byť..." začal. To je môj koniec. Neviem prečo ale do očí sa mi nahrnuli slzy.

"Izzy?" skríkol chlapec cez celú halu a ja som prudko zastavila. Nemohla som sa pohnúť a vydať ani hlásku. Ako si ma môže pamätať, veď keď ma uniesli tak bol len decko ako ja. Počula som rýchle kroky a v tom som sa pohla. Vyštartovala som von so slzamy v očiach.

"Počkaj!" kričal za mnou chlapec. Na ulici pred vchodom ma chytil za ruku a ja som sa naňho otočila.

"Izzy." hlesol so slzamy v očiach a vtiahol ma do ojatia.

"Prosím, nechaj ma odísť." hlesla som.

"Čože?" odtiahol sa aby ma lepšie videl. "Hľadame ťa takmer 15 rokov." usmial sa.

"Ty-Ty to nechápeš. Ja si nespomínam na život predtým." odtiahla som sa.

"Magnum?" priklusal k nám Hank.

"Hank?" zazrel prekvapene môj bratranec.

"Oh, Frederik." zdá sa, že aj Hank ho pozná.

"Takže si v Xavierovej škole, ale to znamená, že..."

"Som mutant, áno." odsekla som. Kvôli tomuto má skoro každý predsudky.

"Prídem ťa tam pozrieť, dobre? Strýka ubezpečím, že si v poriadku a že potrebuješ čas." pozrel na mňa. "Oh Izzy, čo ti to urobili. Ani netušíš ako si nám chýbala, aj po tých rokoch." usmial sa a utrel si slzy.

"Myslím, že by sme už mali ísť." hlesla som a vybrala som sa do auta. Sadla som si na miesto vodiča a Hank rýchlo nastúpil. Neváhala som a vyštartovala som.

"Si v poriadku?" opýtal sa Hank. Neodpovedala som, len som točila volantom a snažila som sa čo najrýchlejšie dostať do školy. A nájsť si niečo, kde vybijem svoju dušu. Išla som tak rýchlo, že som ani nevnímala. Došla som až pred školu a rýchlo vystúpila. Namierila som si to do izby, kde som si vzala veci a došla som až do telocvične. V šatni som sa prezliekla a vošla som do telocvične, bolo tom pár ľudí, vrátane Raven, ktorá ich trénovala. Nevšímala som si ich a zamierila som si to do rohu miestnosti k boxovaciemu vrecu. Boxovala som a boxovala a boxovala. Bez rukavíc, bez obväzu, len tak do krvi.

"Dobre. Skúsime si boj z blízka. Nejaký dobrovolníci?" opýtala sa Raven pár ľudí okolo nej. Počula som, že je celkom tvrdá.

"Hej Magnum!" zvolal niekto ale ignorovala som ho. "Počul som, že si predtým bojovala v ringu. Možno budeš prvá, kto porazí Raven." uchechtol sa.

"Nie ďakujem." odpovedala som a napila som sa.

"Magnum, Magnum." povzbudzovali ostatný ale ja som ich pokojne ignorovala. Pozrela som na Raven a tá len pokrčila plecami. Povzdychla som si a rozišla som sa smerom k ringu.

"Bojujeme bez rukavíc." oznámila mi Raven.

"A bez pravidiel." usmiala som sa a Raven sa usmiala.

"A bez pravidiel." odpovedala a zaujala postoj. Ja som sa rozkročila a dala ruky pred seba. Raven pár krát udrela ale len do vzduchu. Ja som jej z otočky podkopla nohy ale ona spravila salto a pristála na nohách.

V ringu som sa naučila, že sa nesmieš rozhliadať okolo, pretože pôjdeš k zemi. To som však spravila a Raven mi s výskokom kopla do tváre, tak, že som sa zmietla k zemi.

"Páni, zlomila si mi nos." poznamenala som a hneď si ho napravila. Pukol tak, že ostatný len znechutene pozerali. Vyšvihla som sa na nohy a vyštartovala som po Raven. Nevraviac o tom, že som bola zmätená a naštvaná z dnešných udalostí. Znova som podkopla Raven nohy, potom som jej kopla do tváre a potom som to spravila. Wongov trik. Zápästím som Raven udrela do brucha, takže odletela až ku kraju ringu. Ostatný povzbudzovali. Podišla som k Raven a podala jej ruku.

"Bolí to veľmi?" opýtala som sa potichu a Raven len pokrútila hlavou.

"Dobrá práca. Si prvá, ktorá ma dostala na lopatky." usmiala sa. Ja som len pokrčila plecami. Vyskočila som z ringu a pri dverách som sa zarazila. Stál tam Frederik spolu s Hankom.

"Páni. To bolo úžasné." hlesol a ja som ho len pozorovala. Obišla som ich a kráčala som po chodbe.

"Tak poď." zvolala som naňho a on pobehol za mnou.

"Ehm, ide ti z toho krv." poznamenal a ukázal na môj nos.

"Ja viem." odsekla som. Vyšla som až hore a do svojej izby. Ukázala som mu nech si sadne a nech počká. Zaliezla som do kúpeľne a osprchovala sa. Obliekla som si čierne nohavice a tielko. Vyšla som von a pozorovala Frederika ako si obzerá moju Katanu.

"Páči sa ti?" opýtala som sa.

"Je tvoja? Teda, ty s tým vieš bojovať?" opýtal sa a podal mi ju.

"Áno viem." usmiala som sa a otočením ju zasunula späť do puzdra.

"Ehm, vravela si, že si na nič nepamätáš, takže. Ja som Frederik, tvoj bratranec. Ale volaj ma Fred." usmial sa a ja som prikývla.

"Pôjdeme von?" navrhla som a vybrali sme sa do záhrady. Sadla som si na trávu pod jedným stromom a Fred si sadol vedľa mňa.

"Akosi som stratil reč." zasmial sa. "Je to celé také zvláštne."

"To teda je." potvrdila som jeho myšlienku. "Aká som bola, ako dieťa?" opýtala som sa a pozerala som sa dolu na svoje ruky.

"Noo bola si veľmi tvrdohlavá a odvážna. Bola si však slniečko a každého, kto ťa stretol si očarila. Akoby si v ňom niečo vyvolala."

"Pf, súcit." pošepakala som sama pre seba.

"Keď si mala 3, teta Jenny, teda tvoja mama zomrela. Strýka to zlomilo ale bol ti tým najlepším otcom. No a keď si mala 5 tak ťa uniesli. Strýko nenechal kameň na kameni. Všade ťa hľadal. A nikdy neprestal."

"Kde si bola celé tie roky?" opýtal sa ma po krátkom tichu.

"Ja, nespomínam si. Ale potom ma našiel nejaký chlapík, ktorý zomrel a tak som sa snažila uživiť ako som vedela a potom som skončila tu." smutne som sa usmiala.

"Ako si sa živila?" opýtal sa.

"Pouličnými zápasmi." usmiala som sa.

"To teda vysvetľuje to, no to vo vnútri." zasmial sa. "A tvoja mutácia?" opýtal sa. Zmenila som sa teda na kov a hneď späť.

"Páni." hlesol. Potom sa poobzeral či nie je niekto okolo a pozrel na mňa. Usmial sa a ja som nechápala. Fred položil ruku k trávniku, z ktorého v zápätí začali rásť kvety. Strieborné kvety.

"Takže si tiež mutant." usmiala som sa.

"Otec a ani strýko to nevedia." usmial sa.