Little Bit Mad

4. Trest za mlčanie

Nespím dlho a keď opäť otvorím oči vonku je tma a Mili tu nie je.

Stále nemôžem uveriť, že sa to skutočne deje. Neviem ako je možné, že po všetkom čím som si prešla mi môj osud stále podráža nohy.

V hlave mi už treští od nedostatku vody, hrdlo ma páli a jazyk mám drsný ako brúsny papier. Moje čierne myšlienky ma však nenechajú spať a nútia ma striehnuť na akýkoľvek pohyb, či zvuk za dverami. A aj keby nie som zranená túto posteľ zo strachu neopustím. Nie dnes v noci. Avšak raz to príde a nič ma nedesí viac ako ten moment.

Dopadnem ako Mili? Každá jazva na tvári je ako pripomienka, že snaha je zbytočná. Zlomili ju. Nechcem si predstaviť čím si prešla keď už netúži ujsť. Nechcem to vzdať. Nie takto skoro. Kvôli Lukovi, Claire. A aj kvôli mame. Ale niečo v pohľade tej útlej blondíny ma presviedča, že snaha bude zbytočná a bolestivá.

Pri tých myšlienkách sa znova rozvzlykám. Ale nie nadlho. V jednej chvíli mi slzy dôjdu a nevládzem ďalej plakať. A tak ma pridusené zvuky môjho hrdla nakoniec znova uspia.

□□□

Neviem ako dlho som spala ale vonku je ešte stále tma, keď môj nepokojný, ľahký spánok preruší otváranie dverí.

Srdce mi začne šialene rýchlo biť a stúpať hádam až do krku a bráni mi tak v dýchaní. Sledujem ako sa klučka rýchlo pohne a dvere sa otvoria.

Ostatné však nevidím. Skryjem sa pod deku až po hlavu a ani nedýcham. Je mi jedno kto to je hlavne neh ho odradí myšlienka, že spím. Moje uši však zachytia kroky. Ich zvuk zosilňuje každým pomalým pohybom smerom ku mne. Od nervozity a snahy nehýbať sa až škrípem zubami.

,,Viem, že nespíš." Povie mužský hlas tak blízko môjho ucha až vykríknem a skoro spadnem z postele. Celé telo zaprotestuje voči tej bolesti.

Znova sa dívam do zelených očí a ich temnota ma desí až do morku kosti. V noci, zahalená len uniforme slúžky som ešte bezbrannejša než pred pár hodinami. A vôbec nie je ťažké pripustiť si, že sa ho bojím. Poznám ho len pár hodín no za ten čas ma opustila sila či odvaha vzdorovať mu. Nechcem zomrieť.

,,Vieš, niečo pre teba mám," Povie a usmeje sa. Jeho úsmev odhaľuje jamky v lícach ale nedotkne sa jeho očí. Ide z neho čistý strach a moje telo ho pohlcuje ako spongebob.

Keď sa lepšie prizriem vidím v jeho pravej ruke zbraň. Tento fakt ma donúti stuhnúť a mojou mysľou sa prehráva myšlienka na smrť. Vystrie ruku a ten prudký pohyb ma znovu donúti myknúť sa. Slzy sa mi natlačia do očí.

,,Na," povie, stále stým chladným úsmevom.

Obočie reflexívne zvraštím a dívam sa raz na zbraň a raz do jeho očí.

,,Vezmi si ju," Povie už menej trpezlivo.

Je toto nejaká skúška? Siahnem po nej a zastrelí ma? Nesiahnem a zastrelí ma tiež? Som dosť rýchla aby som vystrelila? Je nabitá? Moje podvedomie nachádza otázky na, ktoré sa bojím odpovedať.

,,Bože, si hluchá?" Spýta sa no nekričí. Zatiaľ

Zbraň drží za rukoveť takže svoje roztrasené ruky naťahujem k hlavni. Nikdy vo svojom živote som sa takto skurvene nebála. Je to ako by ste rozzúrenému levovi pchali hlavu do papule. Strach ochromuje. Až teraz tomu rozumiem.

Keď sa zbraň ocitne v mojich rukách neviem čo robiť. Zabi ho! Kričí celé moje telo. A aj keby som to spravila rada taká hlúpa snáď nie som. Možno nie je nabitá. Skôr ako ju odistím ma zabije. Vystrelím a dobehne sem tucet vrahov. A tak ju proste držím v rukách. Je to obyčajná čierna devina, ktorú nájdem kdekoľvek v našej ulici.

,,Toto je tvoja miestenka preč. Zabi ma a si voľná. Zabi seba a ušetri mi prácu," Povie sarkasticky, výsmešne a nepríjemne.

Nepozriem sa mu do očí. Namiesto toho sa zahľadím na miesto kde sa mu nachádza srdce a rozmýšľam či by som to naozaj neriskla.

,,Serieš ma dopekla! Prečo mlčíš?!" Pozriem naňho a len jemne pohnem plecami.

Neviem prečo. Ale môj hlas akoby sa stratil. Keby skúsim prehovoriť znelo by to tak úboho ako úbohá je moja situácia. A bolo by mi to jedno. Viac sa desím toho, že ak prehovorím na konci konverzácie budem ležať v kaluži vlastnej krvi.

Moje mlčanie ho očividne každou sekundou rozčuluje viac a viac. Zelenú v jeho očiach skoro úplne vystriedala čierna a jeho nosné dierky sa rozšírili.

Neviem čo čakal keď prišiel v noci so zbraňou v ruke. Nie som predsa samovrah a sakra ani Lara Croft.

,,Dopekla, ty malá štetka, keď niečo poviem ty to spravíš! Keď poviem skoč, opýtaš sa ako vysoko! A keď chcem aby si rozprávala nebudeš váhať vykričať si hlasivky! Ja som pán tohto domu a ty si od dnes moja hračka. Keď sa mi postaví a ty budeš nablízku budeš jazdiť ako by ti šlo o život lebo sakra aj pôjde! A teraz do pekla povedz niečo skôr ako ti tou zbraňou rozbijem lebku a do tej diery narvem svojho vtáka!"

,,Takže nie je nabitá." Prehovorila som so slzami kotúľajúcimi sa mi po tvári. Jeho krutosť nabrala ďalší rozmer. Pozerá na mňa celkom nechápavo a tak pokračujem skôr akoby stihol povedať niečo on. ,,Keby bola nabitá vyhrážaš sa mi zastrelením nie rozbitím, veď vieš, " Prehovorím a svoj pohľad plný sĺz upieram do jeho očí. Mám pocit, že chce aby som hovorila ďalej. Alebo si len myslím, že ak nebudem mlčať nič mi nehrozí. Ak urobím čo chce.

,,Aj keď si myslím, že na rozbitie mojej lebky by ti obyčajná netvrdená devina nestačila. A a aj keby áno pochybujem, že by to bola dostatočne veľká diera na tvojho vtáka. Sakra čo som povedala? Myslela som, teda chcela som povedať že by tá diera v mojej hlave bola malá, nie že by tvoj, veď vieš, bol veľký," Zmĺkla som len aby som zastavila svoje zbesilé bľabotanie ale keď som videla jeho zvláštny výraz moje telo stuhlo v zlom očakávaní a ja som vedela že, to čo sa bude diať sa mi nebude páčiť.

,,Chceš vedieť aký je veľký?" Spýtal sa no moje záporné krútenie hlavou a slzi si nevšímal. ,,Predsa ťa treba potrestať za to ako si drzo držala ústa keď som ťa vyzýval hovoriť."

Prosím nie

,,A možno to nakoniec bude odmena." Povedal kruto a dotkol sa môjho horúceho líca a vo mne sa zobudil strach, ktorý som dosiaľ videla len v očiach lovenej zvery.

,,Volám sa Harry. Chcem aby si kričala moje meno." Znel mi jeho hlas v ušiach keď ma surovo zdrapil za vlasy a pritiahol k sebe.