Little Bit Mad

6. Bojuj

Potom čo sa na mne vybúril pol tucet parchantov ma nechali na studenej dlažbe v kuchyni. Nahú, krvavú, dohryzenú a zbavenú hrdosti a akejkoľvek nádeje.

Tak moc sa chcem postaviť obliecť si to čo mi zostalo z uniformi a odísť si ľahnúť. Dokázať, že ma nemôžu zlomiť. Stále mám však kolená pritlačené k hrudi a prstami prechádzam po krvi na dlažbe.

Možno som bola zlomená už v tej uličke kde ma postrelili. Aspoň z časti určite áno. Teraz už ma môžu zabiť. Lebo vnútri som aj tak mŕtva.

,,Sakra!" Do mojej malej bubliny zúfalstva sa dostal hlas muža, ktorý bol dosť silný aby odišiel skôr ako to začalo. No bol príliš slabý aby to zastavil.

Niall si ku mne klakoľ aby ma mohol zabaliť do svojej vlastnej bundy a postaviť ma na nohy. Je reflex vzpierať sa ale nemám na to dosť síl. Aj tak je to už jedno.

,,Vezmem ťa do izby," prehovorí pokojne počas toho ako ma nesie s prázdnym pohľadom, ktorý upiera pred seba. Nemôžem zavrieť oči. Znova to všetko vidím.

Čo ak tam bude kučeravý? Čaká kým sa vrátim aby dokončil čo začal? Nie prosím, už nie.

Začala som sa mykať  a pozrela na Nialla. ,,Tam, nie. Prosím," môj hlas bol zachrípnutý ale dostatočne hlasný a naliehavý aby si spojil dve a dve a odviedol ma do svojej izby.

Mohla som zo seba zmyť všetku špinu predchádzajúcich hodín. Aj keď žiadne množstvo vody zo mňa už nikdy nezmyje to čo sa stalo. Dá mi svoje oblečenie zahrňujúce mikinu a tepláky a nechá ma vyspať sa na gauči, pred telkou. Ponúkaná posteľ bola lákavá asi ako hadie hniezdo. Aj napriek všetkej jeho pomoci a súcitným očiam je to stále len on, ktorý ma priviedol.

Nemohla som sa rozplakať. Tak moc som chcela všetko zo seba vypustiť slzami, krikom, soplavá by som si trhala vlasy a na konci by som sa cítila o pol kila ľahšia. Ale niečo vo mne to nedovolilo. Akoby som v tej kuchyni prišla nie len o dôstojnosť ale aj o kus rozumu. Moje telo naplňovala nenávisť zmiešaná s dávkou ľahostajnosti.

A tak som s nepochopiteľným pokojom sledovala hudobný program až kým som s pocitom prázdnoty nezaspala.

°°°°°°
,,Harry, čo ťa to napadlo, pre Krista prečo si jej to spravil?" Zayn na mňa zvyšoval hlas.

,,Čo ťa do toho? Mal si ju vyšukať tiež a nebol by si takýto," nevedel som nájsť správne slová a tak som rukou zamával do priestoru medzi nami.

,,Keby to vedela Nat alebo Gem zabili by ti ťa. Takto ťa nevychovali. A navyše Abernatov klan mal vypadnúť už ráno, čo tu vôbec robili?" Jeho hlas bol miernejší no aj tak z neho bol cítiť hnev.

Čo ho sakra zaujíma nejaká malá suka? Naštval som sa. Chcel som jej ublížiť ale moja čierna duša by mi nedovolila dotknúť sa jej ked bola taká čistá. A tak som jej ublížil ešte viac. Nemala ma nasrať.

,,Hráš sa na rodiča? To, že tvoju riť poslali do Ohia pre kšefty z teba ešte nerobí šéfa. Choď si nagélovať svoj hrdinský účes a môžeš ju ísť utešiť," Postavil som sa z gauča a prešiel okolo neho k baru.

,,Máš pravdu, koho dopekla zaujíma. Rob si sňou čo chceš. Presne ako som ja mal nechať tvojho otca aby si robil čo chcel," povedal a vzal mi z ruky pohár s whisky.

Keď to povie moje obočie sa zvraští a ja mám pred sebou znova ten obraz, ktorý ma prenasleduje až do snov. Navždy som Zaynovím dlžníkom za záchranu jej života.

,,Toto nemôžeš porovnávať," poviem už miernejšie.

,,Ale áno, je to žena. Dopekla ona je ešte dieťa, koľko môže mať rokov šestnásť? Sedemnásť? Neprišla sama. Nevybrala si byť tu. Nerob jej peklo z času, ktorý jej ostáva. Nie je to tvoja povinnosť," keď dopovie hodí do seba celý pohárik a odkráča preč.

Naozaj sa správal ako môj otec do čerta sním. Nalejem si a hneď to aj vypijem. Keď sa pozriem na hodiny zavesené nad knižnicou ukazujú pol tretej ráno. Možno už je čas ísť spať.

A aj keď si už ľahnem do postele Zaynove slová mi stále znejú v ušiach. Mohol by som tie dve situácie porovnávať? Tá malá, Ray alebo ako sa volá, nezáleží mi na nej, to je hlavný rozdiel. Neišlo jej o život. Teda nebol by som si úplne istý ale nebol to môj zámer. Tak prečo by tie situácie boli podobné. A vôbec, prečo by som nad ňou mal mať zľutovanie? Snažím sa kašľať na ňu a prevalím sa na druhý bok. Keď zaspávam spomeniem si na jej pohľad vo chvíli, keď si uvedomila, čo sa bude diať. A keď zaspávam neviem sa tej predstavy zbaviť. A to je to čo mali obe situácie spoločné. Ten pohľad plný zdesenia a absolútneho zúfalstva.  Skôr ako sa nadtým stihnem zamyslieť hlbšie, zapamätať si to alebo svoje konanie oľutovať jednoducho stratím bdelé vedomie.

,,Nie ocko prosím ťa! Ocko prosím pusť ju! Nerob jej to!" Kričal malý neschopný smrad so slzami v očiach. ,,Ona za to nemôže! Neprezradila nás ocko prosím ťa nerob to!" Jeho krik trhal srdce a uši. Svojím malým telom metal v náručí jednej z goríl. ,,Prosím nie! Otec nechaj ju!" Jeho naliehavosť bolela každého v miestnosti. Pozrel sa na jej takmer bezvládne telo. Nezostávalo jej veľa času. Vedel to. Plakal tak moc, že ju sotva videl cez slzy. No keď sa ich pohľady stretli usmiala sa naňho. Aj keď mala rozmliaždené hlasivky z kopancu, ktorý jej ušedril povedala mu, že ho ľúbi, že to je v poriadku. Sama cítila, že sa blíži koniec. Úsmev sa nedotkol jej očí. Tie boli rovnako zdesené, krvavé, zúfalé a malému Harrymu sa z toho chcelo plakať ešte viac. Keď ju kopol do hlavy všetci v miestnosti si mysleli, že je koniec. Chlapec začal kričať a aj gorila, ktorá ho pevne zvierala už nemohla ďalej. Pustil ho aby prišiel k jej bezvládnemu telu. Bál sa jej dotknúť a tak na ňu len kričal a plakal. Keď zrazu otvorila oči bolo to preňho ako zázrak. Jeho otec si to ale všimol tiež. Bol odhodlaný dokončiť čo začal. Droga v jeho tele ho presviedčala o správnosti jeho konania. Jej brat ju chcel ju brániť vlastným telom. Stačila však jedna dobre mierená rana a Harry sa nemohol pohnúť. Sledoval ako sa k nej otec približuje. Chytil jej vlasy do ruky a donútil ju klaknúť si na kolená. ,,Ja som to nebola," povedala keď zacítila na krku chladnú čepeľ.