Little Bit Mad

17. Zloduch

Za oknom vychádza slnko, keď sa zobudím na krik na chodbe. Jasne rozoznám oba mužské hlasy. Avšak nerozumiem kvôli čomu sa hádajú. Opatrne sa posadím. Pridržiavam si ruku na pomliaždených rebrách. Nohy spustím z postele a pomaly prejdem bližšie k tmavým dverám. Pritisnem ucho a snažím sa pochopiť čo je témou ich hádky.

,,Je kompletne celá dobitá! Chceš mi tvrdiť, že si to urobila sama?" Zayn znie naozaj rozčúlene.

,,Ako o tom vieš?" diablov hlas je pevný a drsný.

,,Spí pri mne a keď som ju chcel otočiť vykríkla od bolesti! Je to dieťa sakra si úplne chorý?"

,,Až také dieťa nie je," zasmeje sa diabol a zvuk jeho smiechu mi spôsobí nepríjemnú triašku. Znie príliš kruto.

,,Hazz," vzdychne Zayn. Viem si predstaviť ako si rukou zašiel do vlasov a prešiel ňou po brade. ,,Nechcem aby si ju bil, je to jednoduché. Rozumieš?" znie vyčerpane.

,,Bil?" šepnem sama pre seba tesne predtým ako rovnakú otázku položí diabol.

,,Bil?" spýta sa zmätene diabol. No o sekundu sa opraví. ,,Nebil som ju ja som ju vychovával," znova sa drsne zasmeje. Ak chce sex nazývať výchovou je na tom vážne zle. Zaujíma ma však prečo to jednoducho Zaynovi nepovedal.

,,Viac to nechcem vidieť Harry."

,,Nebodaj ju obrábaš," znie to viac ako otázka než ako konštatovanie.

Teraz sa pre zmenu zasmeje Zayn ale nie je to úprimný smiech. ,,Daj jej pokoj Hazz," povie a po chvíli tichá dodá: ,,Idem spať dnes mám voľný deň."

Viac z ich konverzácie nepočujem. Rozbehnem sa k posteli aj keď celé moje telo proti tomu pohybu protestuje a ľahnem si pod paplón. Na zvuk otvárania dverí nemusím dlho čakať. Oči nechám otvorené. Nebudem predstierať, že spím. Bolo by to zbytočné.

,,Zobudil som ťa?" ozve sa Zayn mäkko.

,,Vstala som sama," poviem. ,,Počúvala som," priznám sa.

,,Prečo si nič nepovedala?" spýta sa keď ľahne. Celé telo otočí ku mne.

,,Prečo by ťa to zaujímalo?" spýtam sa na oplátku.

Na trávení času so Zaynom najviac milujem ako sa v jeho očiach odrážajú emócie. Aj teraz keď sa na mňa díva s dávkou hnevu a nepochopenia sa musím usmiať.

,,Zaujíma ma to pretože nechcem aby ti ubližoval," povie.

A zrazu proste nemám čo odpovedať. Naozaj mu na mne záleží. Stará sa o mňa. A niekde vo svojej stratenej duši cítim, že to nie je kvôli ľútosti, ktorú ku mne prechováva. Ale pre to, že ma má rád.

,,Ďakujem," poviem jednoducho a očami mu behám po tvári. Cez všetko peklo on ma má rád.

Usmeje sa akoby mi nerozumel. Natiahne ku mne ruku. Stuhnem a čakám čo chce robiť. Rukou chytí lem môjho trička a vytiahne mi ho pod prsia. Končekmi prstov prechádza po diablovom umeleckom diele. Cítim ako mi začalo rýchlejšie biť srdce. Dúfam, že to nemôže počuť. Rukou zastane tam kde pod tukom skrývam rebrá.

,,Čo by si chcela robiť ak by sa toto všetko nebolo stalo?" spýta sa otázku, ktorú nečakám a na ktorú nepoznám stopercentnú odpoveď.

,,Dokončila si strednú," poviem jednoducho. Zrazu sa niť mojich plánov začne odvíjať úplne sama. ,,Išla by som na výšku kde chodí môj brat. Našla si nejakého hlúpeho pekného chlapca. Po škole by som bola sociálna pracovníčka pretože ženy ako moja mama by nemali vychovávať deti. No a potom by som sa určite vydala za niekoho menej pekného ale múdreho. A chcela by som dvoch synov. Volali by sa Adrien a Luca," prestanem rozprávať a zameriam sa na Zayna. Rozhovorila som sa tak rýchlo, že určite nič nezachytil. Napriek tomu sa mi díva do očí akoby mi dokonalo rozumel.

Rozhodnem sa prerušiť ticho v ktorom počujem šumenie vo svojich ušiach. ,,Čo by si robil ty ak by si nebol zloduch?" spýtam sa s prirodzeným úsmevom.

,,Tak zloduch?" zasmeje sa a konečne preruší náš očný kontakt. Ľahne si na chrbát a ruku zloží z môjho tela. ,,Myslím, že by ma bavilo umenie. Nie hneď Julliard," zasmeje sa a o chvíľu znova pokračuje: ,,Možno by som bol fotograf alebo nejaký barový spevák, celkom dobre hrám na klavír. Chcel by som cestovať a neskôr by som sa usadil. Našiel si niekoho úprimného a mohla by byť sexy. Chcel by som dcéru aj keď netuším akoby sa volala."

Pozrie na mňa a znova od vráti zrak ku stropu. ,,Lenže Ray ja som sa ako zloduch narodil. Sám som si túto cestu vybral. A nemôžem povedať, že by som bol spokojnejší na predmestí s hypotékou na krku. Myslím, že bez toho adrenalínu by môjmu životu chýbala iskra. Vychovali ma týmto smerom a mne príde správny. Omnoho správnejší než akýkoľvek iný. Som predsa s rodinou," zdvihne jeden kútik úst do úsmevu. ,,Možno o to viac ma mrzí, že tebe právo vybrať si vzali," povie a na tvári sa mu usadí výraz, ktorý neviem dobre identifikovať.

Chvíľu rozmýšľam nad jeho slovami. Posadím sa do tureckého sedu a prehrabnem si rukou vlasy. ,,Keby som ja bola zloduch," začnem a vidím ako sa mu tvár uvoľňuje. ,,Čo by som robila vo svojom voľnom čase?" položím mu otázku. ,,Vyhadzovala by som do povetria detské domovy alebo autom zrážala šteniatka?"

Zayn na mňa znova upriami svoj pohľad. Sadne si oproti mne a v jeho očiach vidím tancovať iskričky. ,,Dnes môžeš byť zloduchom," usmeje sa na mňa. ,,Máš presne dvadsať minút aby si bola oblečená a prichystaná stretneme sa v kuchyni," usmeje sa a vstane z postele.

Chvíľu mi trvá než pochopím, že ma chce niekam zobrať. Pocit, že opustím steny tohto domu mi rozvibruje celé telo. Vo svojej izbe sa rýchlo oblečiem. Gemine veci sú mi všetky dlhé. No mne to je jedno. Aj tak pochybujem, že by sme išli niekam medzi ľudí. Určite ma podozrieva, že by som ušla. Z pod postele vytiahnem tenisky v ktorých ma sem pred dvoma mesiacmi odvliekli. Ľavá je ešte stále od krvi. Zabolí ma v hrudi pri spomienke na ten deň. A na malú chvíľu opäť túžim zmiznúť z tohto domu a už nikdy si na to nespomenúť. Napriek tomu keď kráčam v legínach a mikine dolu schodiskom do kuchyne a prstami si prečesávam vlasy uvedomujem si, že sa po dlhom čase cítim normálna.