Little Bit Mad

16. Autentickosť pocitov

Keď sa prebudím je hlboká noc. Na oblohe svietia hviezdy no mesiac nevidieť. Celá miestnosť ešte stále vonia ako diabol a moje telo páli ako by som bola v pekle. Obzerám si vlastné nohy. Odtlačky veľkých rúk a kusance. Pri tom pohľade sa usmejem. Keď zídem z postele a chodidlom sa dotknem chladnej podlahy siknem. Neunúvam sa vziať si so sebou aspoň predstieradlo a smerujem do kúpeľne. V hlave mi pulzuje. Keď ponorím ruku do svojich spotených, polepených vlasov nahmatám hrče a miesta so zaschnutou krvou. Matne si spomínam ako som si rozbila hlavu hneď niekoľko krát. V kúpeľni obdivujem vlastné telo. V zrkadle stojí tmavovlasé dievča a so záujmom si ma prezerá. To ako zo mňa  diabol urobil plátno s abstrakciou bolesti ma fascinuje. Dotýkam sa každej podliatiny, hryzancu, cucfleku, čohokoľvek a znova cítim tú spalujúcu nenávisť. Na končekoch prstov cítim hebkosť jeho vlasov a túžbu ťahať za ne kým nebude stonať aby som prestala. Strasie ma keď sa z boku pozriem na svoj chrbát v odraze a znovu ma po tele chladí voda tak ľadová až páli. Zmývala z môjho tela nie len teplo ale aj krv. A ja som vnímala len jeho mocné ruky, zvierajúce moje boky. Jediné teplo pramenilo z nášho pulzujúceho spojenia. Z hlavy sa však snažím vytriasť myšlienky naňho. Prídem k veľkej vani z čierneho kameňa a otočím kohútikmi. Keď sa začne miestnosťou rozliehať teplo sadnem si do nej a moje telo hlasno zaprostestuje. Po pár chvíľach si však zvykne a ja sa ponorím po krk do vody zavriem oči a hľadám črepiny mojej mysle.

Neh ma šialenstvo nechá v pokoji snívať...

,,Ktorý film si dnes pozrieme?" Spýtala som sa keď som dopadla na Lukovu posteľ.

Podal mi jeho notebook. ,,Vyber čo len chceš ja zatiaľ objednám pizzu," povedal a v jeho modrých očiach tancovali diabolské iskričky. Hneď som vedela o čo mu ide.

,,Luke, ak otvorím krabicu a prvé čo uvidím bude tropické ovocie..." nestihla som ani dohovoriť keď vytočil číslo a vzápätí objednal pizzu Havai. Na oko nahnevane som odfúkla a rozhodla sa pre Titanic. Ak ja budem jesť sladkú pizzu on bude roniť horké slzy.

,,Ale no," riekol a prehrabol svoje tmavé vlasy. ,,Ty vyberáš film a ja jedlo," vravel a tváril sa ako by mi robil láskavosť. Hodil svoje telo na posteľ vedľa mňa a vzdychol hneď ako si všimol názov filmu. Len s ním som mala pocit bezpečia a domova. Ako by bol mojím rodičom a najlepším kamarátom.

,,Predpokladám, že to budem práve ja kto pôjde vyniesť krabice," pozrela som naňho.

S úsmevom na perách sledoval obrazovku a povedal: ,,Keď na to príde, strihneme si."

Keď prišla pizza otvorila moja matka. Na sebe mala len nočnú košielku a krátky župan. Chystala sa do práce. Vychýrený bordel. Robila tam čašníčku ale všetci vedeli ako to tam chodí a kto je moja mama. Chlapec medzi dverami nemohol mať viac ako sedemnásť. Roztrasenými rukami podal mojej mame pizzu. Potom čo sa jej zošuchlo jedno ramienko jej 'odevu' zabudol aj na sprepitné a nasadol späť na bicykel.

,,Nabudúce ti nebudem robiť poslíčka," povedala mi.

,,Toho robil chudák chlapec. Asi by si sa mala nalíčiť skôr ako odídeš z domu pretože, vyprázdniš bar skôr ako ho otvoríš," odpovedala som a spolu s pizzou som mierila späť na poschodie. Ignorovala som jej hlúpe poznámky.

Luke sedel na posteli a poctivo čakal kým prídem. Bola som si istá, že náš rozhovor počul ale nevyjadruje sa k nemu. Mal k mame bližšie ako ja ale zároveň sám videl, že ja som pre ňu len kotva, príťaž a príliš drahý potrat. Preňho som však bola skutočne dôležitá.  S mojím veľkým bratom som nikdy nebola sama. Telefón sa mi rozvibroval a ja som presne vedela kto píše. Dnešný večer však patril len mne a bratovi. A Claire to určite chápala.

Čo by sa však stálo ak by som jej v ten večer zdvihla? A predsa je to jedno. Môj život za múrmi diablovho paláca skončil. A predsa sa mi za tým životom cnie. Cítila som toľko emócií. Cítila som lásku. Kam sa podela? Zostanú moje myšlienky v mojej mysli aj keď si na ne nespomeniem?

Prudko otvorím oči a zhlboka dýcham. Ponaťahujem si krk a zisťujem, že voda chladne. Svoje ubolené telo zabalím do osušky a odídem z izby. Kráčam pomaly a po tichu. Rozkrok ma bolí pri každom kroku. Už som skoro pri svojej izbe keď začujem Zaynov hlas.

,,Si pevne rozhodnutý?"

,,Som," stroho mu odpovie hlas diabla.

,,Stojím za tebou dúfam, že to vieš," Zaynov hlas je plný emócie. Zatúžim aby tak znel aj keď hovorí somnou.

,,Spolieham na to," povie ale znie to ako by chcel ešte niečo dodať. ,,Myslím, že máme spoločnosť."

Po jeho slovách rýchlo prebehnem tých pár metrov do svojej izby. Neviem ako mohol vedieť, že som tam. Rýchlo prejdem k malej komode a vytiahnem odtiaľ Niallovu teplákovú súpravu z noci v kuchyni. Rýchlo sa oblečiem a vleziem pod perinu. Mokré vlasy mi chladia krk. Zakryjem sa až po hlavu a pravidelne dýcham. Dúfam, že diabol za mnou nepríde. Neviem čím to je. Zrazu ako by sa mi hnusil ešte viac ako do teraz. Stačilo počuť Zaynov hlas. To ako v jeho hlase počuť, čo cíti. A v jeho očiach sa dá čítať ako v otvorenej knihe mi prináša pocit na hrudi, ktorý kvôli svojmu stavu nedokážem identifikovať. Viem len, že sa priveľmi líši od pocitu, ktorý som cítila keď ma pohltili zelené oči.

Nedokážem čítať sama v sebe. Nerozumiem svojim myšlienkam rovnako ako svojím činom. Som sama pre seba ako krížovkou a chýba mi pero. Moja hlava žije svoj vlastný život zvlášť od môjho tela. A predsa sa mi tak moc páči vidieť, chápať emócie druhých. Spomeniem si na ľútosť v Niallovom hlase po tom čo mi spravili. Predstavujem si ako vyzerali jeho oči. Po pár minútach mi to nedá a ja sa znova postavím z postele a ani sa nenazdám som v kúpeľni pred zrkadlom. Pozorujem svoj odraz a snažím sa cítiť smútok, šťastie, lásku, hnev a kopu iných emócií. Dívam sa na svoj výraz a nič čo vidím nie je dosť uspokojivé.

Až keď začujem otváranie dverí a mäkký hlas vyslovujúci moje meno cítim sa lepšie. A keď sa ocitnem oproti nemu zdvihnem hlavu a zadívam sa do očí, v ktorých sa zračí úľava, pochopím čo mojím pokusom chýbalo. Jeho emócie tak ako celé jeho bytie je skutočné, nepredstierané, autentické. Rovnako ako jeho objatie. Hrejivé a mocné. Ľudské. Pri ňom ako by som bola len abstrakciou človeka.

....
Neviem aká kapitola je ale ja som vôbec nečakala, že v najbližšej dobe nejakú napíšem. Ďakujem za podporu❤ takže táto kapitola nie je moja ale patrí __smutok_stastie__ ... 😇