Little Bit Mad

7. Kúsok zdravého rozumu

Znova prišlo ráno a sním aj slnko zahrievajúce moje telo. Nebolo však dosť silné aby zahrialo moje chladné vnútro.

Toto ráno sa cítim inak. Akoby vo mne chýbalo niečo viac ako predošlí deň. Kúsok zo mňa, ktorý sa už nikdy nevráti. Neviem ho však identifikovať. A tak len ležím a pohľad upieram do vypnutej televíznej obrazovky.

Nikdy v živote som sa necítila viac zúfalo a prázdno ako v tejto chvíli. Je to len zopár hodín a moja nádej, či sila bojovať sú preč. Bola som zneužitá tým najhorším možným spôsobom. No na stupnici by to bola len deviatka. Niekde hlboko cítim, že desiatku si musím odkladať. Toto je predsa len začiatok. A každé bezduché mrknutie ma znova a znova presviedča, že koniec sa ešte ani zďaleka neblíži.

,,Si hore dievča?" Ozval sa Niallov hlas z postele.

Záporne pokrútim hlavou. Nie som hore. Som na úplnom dne. A aj keď si uvedomujem, že ma vidieť nemôže a moje myšlienky nepočuje, neozvem sa. Nie som pripravená čeliť realite. Kľudne by som teraz zvyšok života strávila na tomto gauči. Pod dekou. Len sama so sebou. V bezpečí pred smrťou a utrpením v zelených očiach.

,,Mrzí ma to," povie akoby pre seba a ja sa pousmejem. Sarkastický úškľabok sa mi roztiahne po tvári a sotva sa udržím aby som sa nerozosmiala. Falošný, egoistiský bastard. Vražda chlapca v uličke ho nemrzela? Moja prestrelená noha ho nemrzela? To, že ma uniesol ho nemrzí? Ale to, že ma pretiahol pol tucet chlapov na chladnej dlážke v kuchyni áno?

Ovládnem sa. Predsa, dnes je on to najmenšie zlo. Počujem ako schádza z postele a ide do kúpeľne. Keď sa ozve zvuk tečúcej vody znova je dnešok o niečo reálnejší.

V mysli sa mi prehráva obraz mňa ako stojím doma pred dverami od kúpeľne a môj brat sa sprchuje. Voda tečie a ja potrebujem ísť na toaletu o to viac. Z tej predstavy sa mi po tele rozlieva pokoj a cítim, že asi znova zaspím.

,,Niall nevieš, kde je tá Harryho malá?" Ozve sa mužský hlas pri otvárání dverí.

Moje telo sa automaticky stiahne do klbka a sledujem ho očami. Namiesto kučier má krátke skoro čierne vlasy. Jeho oči nemajú krutú zelenú farbu ale horúcu hnedú. Najprv ma nevidí no keď otočí svoje mužné telo mojim smerom naše oči sa stretnú. Som si istá, že som ho už videla. Díva sa na mňa milo no predsa ľahostajne. Keď urobí krok smerom ku mne posadím sa. Možno budem vedieť zaujať aspoň trochu obrannú pozíciu.

,,Ahoj," povie jednoducho keď si sadne na sedačku sotva meter odo mňa. Díva sa mi do očí a rozpráva potichu a pomaly akoby sa prihováral vystrašenej zvery. A možno práve tak pôsobím a tak ma aj berie. Ako ublížené zviera.

,,Som Zayn, ty si?" Spýta sa a ja sa neunúvam odpovedať.

,,Tak budem hádať," povie a po chvíli pokračuje: ,,Elizabeth? Mia? Helga?" Neodpovedám. Iba ho sledujem a zvažujem koľko zla sa v ňom skrýva.

,,Vyzeráš trochu ako Kathrine," povie a usmeje sa. Jeho úsmev vo mne prebudí strach a chcem aby bol preč.

,,Som Rayna," poviem, čo jeho úsmev o niečo zväčší.

,,Mala by si sa ísť najesť," povie a ja záporne zakrútim hlavou. Nepohnem sa z tejto izby. Nevyjdem naprieč nebezpečenstvu. Neh zmizne a nechá ma.

,,Je pondelok, Harry tu nie je. Najbližších päť dní sa nemáš čoho obávať."

Ako mám vedieť, že sa nemám báť teba? Mám chuť spýtať sa.

,,Máš moje slovo gentlamana, že ak somnou zídeš najesť sa, nič sa ti nestane," povie s úsmevom hrdého chlapa. Tak sa zvykol usmievať môj brat.