oči vidia, srdce bolí (ževraj poézia)

chodiaca apatia

Tá tvár, ten výraz.
Vždy tak vážny, kútiky sa nestáčali dohora.
V očiach nesvieti slniečko, nikde žiadna pohoda.

Bol si to proste ty,
osoba z mäsa a kostí.
Pekná tvár, tajomná osobnosť.
Všetky baby omdlievali pre tvoju pozornosť.

Ty si sa však neusmial
ani na jednu, nezasmial
si sa. Neutrál zotrval.
Kto by bol povedal,
že si tak dlho udržíš kamennú tvár?

Bol si proste taký,
milovala som ťa takého.
No ty si ma ľúbil až v posledný deň,
keď sa navždy vytratil tvoj tieň.

To ti teda trvalo!
Vpustiť dúhu dnu.
Usmiať sa na mňa,
i keď si už očakával tmu.

Potom tvoju tvár ochromila beloba,
neutrálny výraz na tvári navždy ostáva.
Všetci plačú nekonečne, že
neuvidia tvoj úsmev už, že
v ich predstavách vyzeráš navždy tak
chladne.

Neboj sa však, ja si pamätám na to.
Vec, ktorús' mi daroval a preto,
neplačem ja kvôli tomu,
kvôli tomu všetkému.

Ležím vedľa hrobu,
posteli tvojej večnej,
na tráve zarosenej, cítim
nekonečnú krásu, silu, glóriu,
tvojho prvého trpkého úsmevu.

.