oči vidia, srdce bolí (ževraj poézia)

Novembrové ráno

Odreté kolená
nad kozačkami vyčnievajú ako
jej očné vačky
nad lícnymi kosťami.

Krátke mihálnice
potreté čiernou smolou lepkavou,
rovnakou, akú nosí
na klopkajúcich pätách čiernych limuzín.

Boli v zľave
jedna plus jedna zdarma.
No nekúp to? No nenos to?
Skvost.

Slovo, ktorým nazývajú aj ju,
irónia im srší z papule.
Ona však nedbá na mravné reči,
správne správanie.
Sama sa vymkla spod kontroly.

Presne pred jedenástimi
rokmi sa to stalo.
Ráno pán,
na večer už ževraj slečna.

Keď ležala v tej bielej izbe,
zdal sa jej sen.
Sen o skvoste
v nádherných, lesklých,
kožených čiernych kozačkách,
ktoré siahajú pod kolená.
Vyzeralo, že bude snežiť, ale
mínusové teploty zabraňovali snehu
zniesť sa na drahé i lacné autá
a strechy ošumelých domov i budov
a chodníky či cyklistické cesty
tak prázdne, akoby všetci
vlastnili len korčule,
na ktorých sa vlastne nikdy nenaučili
poriadne udržať rovnováhu.

Sen sa splnil,
ráno do nej však niekto vrazil,
akýsi agresor,
a kolená sa zladili s farbou rúžu.

Netrápil nikoho fakt,
že tiekla jej krv,
všetci mali svoju sieň guľatú
plnú sivastých návštevníkov.

Teda, ale, vlastne, predsalen... našťastie
jednu sieň plnila vôňa kvetín, iskričky lásky a pečate porozumenia.
V spleti socializácie
sa našli vlhčené utierky
pre nevinné tváričky.

Žena držala za rúčku seba v mini vydaní,
odprevádzala sa do školy.
Podala dar chudej a vysokej
kozačkovej dáme.
A zrazu... zrazu akoby
poza tie zimné mračná
vyšiel jeden lúč slnka,
teplý ako dotyk,
žiarivý ako úsmev.

Po poďakovaní však zmizol.
Deň pohltilo šero a vietor
režúci líca a odhalené rozbité kolená.