Láska alebo nenávisť

Prvá kapitola: Útek

Pre tých, ktorých tento príbeh zaujal, pokračovanie sa volá LÁSKA ALEBO NENÁVISŤ 2

Človek by si myslel, že škola samá o sebe, je to jediné čo môže 17 ročnú puberťačku trápiť.

Omyl.

Hneď prvý deň v škole sa začal dosť podivne. Takmer som meškala na otvorenie školy. Ako tretiačka na strednej škole som už svoju triednu učiteľku dosť dobre poznala. Stará, odporná pijavica, ktorá asi nikdy v živote nevidela žiletku alebo depilačný strojček, ktorým by pokosila ten porast na nohách. Odporné. Nepotrebovala som hneď prvý deň riešiť, ako som mohla byť taká drzá, nevychovaná a neohľaduplná študentka tejto školy, ktorá si dovolila vynechať slávnostný príhovor nášho riaditeľa.

A to bol ďalší šok. Namiesto nášho starého riaditeľa sa na mňa pozerala vysoká hrdzavo vlasá dáma, s dlhočiznými nohami na vysokých opätkoch, čiernej obtiahnutej sukni a v bielej košieľke.

Chalani slintali, pod nohami sa im takmer utvorili kaluže. Takmer. Pokým sa nedozvedeli, že je to naša nová riaditeľka. Čudujem sa, že nejaká tá gebrinka neušla aj mne. Sánka mi klesla až niekde na kolená.

"Mishi, asi by si mala zavrieť ústa, všetci tu na teba čumia." drgla do mňa Sára.

V rýchlosti som zaklapla ústa, ale z príhovoru našej novej riaditeľky som nemala ani pól slova. Zaujalo ma niečo iné.

V rade našej triedy, 3.B, sa objavilo pár nových ľudí. No len jeden ma zaujal tak, ako nikoho. Stál skoro vzadu a na to, že medzi nami bolo asi desať ďalších deciek, jeho pohľad ma pálil na chrbte, až som sa musela otočiť. Mala som pocit, že tie prenikavé čierne oči mi na chrbte vypálili dieru.

"Kto to je?" spýtala som sa Sáry. Hlavou som kývla smerom k novému, aby vedela, koho myslím.

"Vraj je tu nový." spustila.

To som si nejako už domyslela.

"Prisťahoval sa sem zo Severného Anglicka po tom, čo mu zahynuli rodičia pri autonehode. Pokiaľ viem, býva u starých rodičov o ulicu ďalej ako ty."

"Mno super." zašomrala som si. "To sa s ním budem vídavať asi dosť často." a z tejto predstavy mi nebolo moc do smiechu. Po pravde, radšej by som chodila domov s tou namyslenou Grace, ako s týmto neznámym. Mám z neho zvláštny pocit a to ho ešte ani nepoznám. Mrazí ma z neho v kostiach.

"Hneď som tu." zašomrala som Sáre. Vystúpila som z radu a zamierila na jeho koniec. Neznámy na mňa upieral svoje čierne oči, zaznamenával každý môj krok, každý môj pohyb. Behal mi z toho mráz po chrbte. Pridala som do kroku, nech to už mám čo najskôr za sebou. Strašne som túžila spýtať sa ho, aký ma so mnou problém.

"Ahoj." snažila som sa o milý pozdrav. Vyšiel na zmar. Chalan zo seba vydal len "Tss..", čo som brala ako jeho pozdrav.

"Všimla som si ako na mňa upieraš pohľad." nevzdávala som sa. "Niečo sa ti nepozdáva?"

Fľochol na mňa pohľadom, ktorý jasne dal najavo, že jediné čo sa mu nepozdáva, som ja. Ďalej som sa ani nepokúšala nadviazať kamarátsky rozhovor. Vrátila som sa na miesto vedľa Sáry. O niekoľko minút neskôr sme sa pobrali do triedy. Zostala nám tá z minulého roku, ale vybavenie bolo úplne odlišné. Okolo nás sa rozprúdili debaty o tom, aký asi tento školský rok bude, aká bude nová riaditeľka, ale ja a Sára sme sa zmohli iba na chabé "Páni..."

Ako to už býva zvykom u nás v triede, do dverí vletela naša odporná triedna, treskla dverami až zarinčali pánty, zrevala "TICHO!" a "Usaďte sa!" Všetci sme radšej poslúchli. Práve ona je jeden z ľudí, s ktorým by ste problémy mať nechceli. Vypočuli sme si ďalší nudný príhovor o tom, ako sa máme tento rok správať, že nebude tolerovať žiadne hlúposti a podobné drísty, na ktoré sme už všetci zvyknutý. A potom to prišlo.