Láska alebo nenávisť

Druhá kapitola: Mesto

Dorazili sme do mesta. Šli sme pešo a trvalo nám to necelú pól hodinu. Patric si povybavoval dôležité veci a nakoniec ma zobral do obchodného domu, kde sme si dali burger z fastfoodu.

"Aký máš?" zakuckala som sa pri pokuse o rozhovor s plnými ústami.

"Pikantný so zeleninou, mäsom a syrom. Chceš ochutnať?" strčil mi jeho burger pred nos.

Mykla som plecami a kus si odhryzla. Ten teda riadne pálil. S ťažkosťami som prehltla a začala do seba cez otvorené ústa nasávať vzduch. Strašne to pálilo. Striedavo som ústa zatvárala a otvárala v snahe zbaviť sa tej odpornej pikantnej pachute. Vypadala som ako ryba na suchu a Patric sa na tom dosť dobre zabával. Smial sa až mu zabehlo, prehýbal sa v páse. Medzi nádychmi, cvakaním zubov a vehementným rozhadzovaním rúk som naňho hodila vražedný pohľad. Konečne sa ukľudnil a podal mi pohár s kofolou. Do kvapky som ho vypila, ale pálenie stále celkom neprestalo. Dokázala som ale aspoň rozprávať.

"To si mi urobil naschvál." povedala som trošku dotknuto. Popravde som sa nad tým mojím komickým výstupom aj ja celkom dobre bavila.

"Ehm....Hej." priznal sa.

Naduto, ako totálna primadona som ohrnula pery, vystrčila bradu a založila si ruky. To viedlo k ďalšiemu výbuchu smiechu. Teraz sme sa smiali obaja.

Po pikantnom zážitku sme zašli do obchodu s oblečením, kde mi Patric zaobstaral nejaké letné veci, keďže ja som pri sebe nemala nijakú finančnú hodnotu. Bolo mi to naozaj trápne a nechcela som to ani prijať, ale on ma nepočúval a robil si po svojom.

"Mám pre teba ešte jedno malé prekvapenie." vychádzali sme z nákupného centra. Myslela som, že pôjdeme domov. Už som aj chcela ísť domov. Odkedy som si naplno uvedomila svoj nový talent a začala som ho využívať a skúmať, do hlavy sa mi hrnuli masy myšlienok rôznych ľudí. Len tie Patricove, od kedy som mu povedala, že som ich počula, pre mňa zostali neznáme.

Zaviedol ma do miestneho malého kníhkupectva. Únava ma rázom prešla. Doslova som poskakovala pred dverami ako psík, ktorý čaká od majiteľa pokyn MÔŽEŠ.

Vletela som dnu ako malý hurikán. Stála som v strede dvojposchodovej miestnosti preplnenej knihami všetkých žánrov. Zbožňovala som čítanie kníh. Vždy som s tým vynikala spomedzi deciek v mojom veku. Neustále som čítala, to bolo mojou výhodou v učení. Nebola som šprt, ale neučila som sa ani zle a preto ma niektoré kamarátky obdivovali. Keď som im však povedala, aby si skúsili prečítať nejakú tú knihu, vysmiali ma.

Patric ma bez slov zaviedol na horné poschodie kde sa nachádzal veľký, krikľavo červený gauč, pár políc kníh od vybraných svetoznámych autorov a nič viac. No napriek tomu tá miestnosť bola nesmierne útulná. Sadli sme si do koženého gauča, ktoré pod našou váhou zavŕzgalo. V tichu som sa rozhliadala po knihách, ale z týchto autorov som tu takmer nikoho nečítala a už dupľom nepoznala.

"Tak čo, páči sa ti tu?" Patrik sa mi schúlil na pleci. Urobil to po prvý krát. Prišlo mi to trochu zvláštne no zároveň úplne normálne a správne. Neprekážalo mi to. Nechcela som, aby sa odo mňa vzdialil. Páčil sa mi pocit mať ho vo svojej náruči. Prepadol ma zvláštne silný pocit, zvláštne silné nutkanie pohladiť ho po vlasoch.

Musela som to spraviť.

Chcela som to spraviť.

Aj keď som sa bránila predstave, že som sa po troch dňoch zaľúbila do neznámeho chalana s neznámym pôvodom a v podstate o ňom absolútne nič netuším, pravda je taká, že som mu poddala hneď v okamihu, keď sa na mňa usmial.

Bez akéhokoľvek ostychu som ho hladila po líci, krúžila som mu palcom okolo ucha, zabárala si prsty do tých jemných, ako pierka hodvábnych vlasov.

Zošuchol sa hlbšie do kože, protestne zavŕzgala, prerušila to úchvatne príjemné ticho, no Patric si ten zvuk nevšímal. Ako keby bolo stále ticho, slastne si vzdychol. Vtedy som si uvedomila, že som mu neodpovedala.

"Ako si vedel, že zbožňujem knihy, ich vôňu, štruktúru ich listov...?"

Trochu neochotne otvoril oči. "Vravel som ti predsa, že o tebe viem viac, ako tušíš." zodvihol hlavu, zahľadel sa mi do očí.. "Možno ti to môže znieť divne, ale na tomto svete si už viac ako 100 rokov, celý ten čas som pri tebe a chránim ťa pred tými, ktorí ti chcú uškodiť. Nič z minulých životov si však pamätať nebudeš a tak je to správne. Poznám každú jednu sekundu tvojho..." významne na mňa potrel, "života. Poznám tvoju mamu aj minulosť a všetko okolo."

Mierne ma zaskočilo to, ako sa mi otvoril. Akoby predo mnou už nič nechcel tajiť. Ale ja som ho prestala počúvať. Keď spomenul moju matku, v myšlienkach som zašla k nám domov. Do mojej izby, pred kozub v obývačke, do kuchyne kde pobehovala mama v zástere špinavej od pretlaku, keď mi varila obed.

Zacnelo sa mi po domove. Patric stále mlel niečo o mne a mojich bývalých životoch.

"Kedy sa budem môcť vrátiť domov?" skočila som mu do reči. Zostalo ticho. Toto ticho už ale vôbec nebolo príjemné. Dalo sa priam krájať. Po pár minútach som znovu prehovorila.

"Patric, prosím, odpovedz mi!"

Nepokojne sa pomrvil, naťahoval každý nádych len aby nemusel odpovedať. Nakoniec zašepkal slová, ktoré zmenili chvíľkovú lásku na neskrotnú, tichú nenávisť.

"Nikdy." vydýchol.

Chrbticou mi prešiel podivný záchvev. Zodvihla som sa z gauča, prešla som k zábradliu, zadívala som sa dole. Zozadu ku mne pristúpil Patric, chytil ma za plece a hladil ho.

"Mishi..." snažil sa ma upokojiť. Ja som sa ale upokojiť nechcela. Chcela som kričať, do všetkých a všetkého trieskať.

Rázne som pokrútila hlavou. "Zober ma domov!"

--------------------------------------------------------------------