Láska alebo nenávisť

Štvrtá kapitola: Vrátil si sa!!

Z vrecka vytiahol nôž, namieril ho na mňa.

Pohľad sa mi rozostril, oči mi zaliali slzy. Strašne som sa bála. Chcela som vrátiť čas, chcela som byť znova pri Patricovi, ktorého nedokážem nenávidieť, chcela som byť s mamou, ktorú nadovšetko milujem. Chcela som tráviť víkendové večere u Sáry doma a pozerať presladené romantické filmy, ktoré aj tak vždy končili rovnako. Chcela som späť všetko, čo som mala teraz stratiť.

Moje myšlienky prerušil rámus z druhej časti domu. Únosca hneď vyskočil na nohy. Bežal za ostatnými chlapmi. Už som ich počula v bujarej nálade, kedy vykrikovali jeden cez druhého, ale toto bolo iné. Spočiatku tam kričalo niekoľko chlapov naraz, rinčalo sklo, padajúce poháre, sklené fľaše, praskalo drevo, nábytok, rozbíjali spotrebiče. To všetko som dokonale počula až sem. O pár minút tam už bolo úplné ticho. Dvere sa rozleteli, až narazili do zadnej steny. Myslela som si, že si pre mňa prišiel. Čakala som na vlastnú smrť. Na moje veľké prekvapenie však vo dverách stál Patric.

Neviem či som plakala od strachu, hnevu naňho, hnevu na mňa, od lásky ktorú som cítila k svojej rodine, kamarátom, k Patricovi, ale plakala som. Veľmi nahlas a nekontrolovateľne.

Rozbehol sa ku mne, odviazal mi ruky, odlepil ústa. Od šťastia že som voľna som vyskočila na nohy, tie ma však po dvoch dňoch bez pohybu vôbec neposlúchali. Vrútila som sa priamo Patricovi do náruče, ten ma ledva chytil. Nohy ma boleli, tŕpli, podlamovali sa a nebyť Patricových silných rúk, znova by som sedela na zemi ako kôpka nešťastia. Silno som sa mu vrhla okolo krku, tvár si zaborila do priehlbinky od kľúčnej kosti. Odtiahol ma na dĺžku rúk, premeral si ma od hora až dole. "Si v poriadku?" zahľadel sa mi na tvár. Palcom prešiel po podliatine tesne pod okom.

"Bolí ťa to moc?" vystrašene stiahol ruku keď videl, že mnou prebehla vlna bolesti.

"Nie, som v pohode." Natiahla som sa po jeho ruke, ktorá mu teraz už len voľne visela pri tele, priložila som si ju k lícu a oprela sa o ňu.

"Chýbalo mi to teplo ktoré z teba sála keď sa ma dotýkaš." Pozorovala som jeho pohľad spod mihalníc. Aj on na mňa pozeral. Obaja sme v rovnakej chvíli vyhľadali pohľad jeden druhého. A pozerali sme sa a pozerali, a pozerali, a pozerali. Nevydržala som ten intenzívny pohľad. Uhla som ako prvá a zadívala sa na špičky našich topánok.

Patric ma chytil pod bradu, pohladil ma, priblížil sa tvárou ku mne. V očakávaní som pootvorila ústa a Patric sa mi perami jemne obtrel o tie moje. Bozkával ma bojazlivo a nežne, v zapätí vášnivejšie, s menšou dávkou strachu.

Nevnímala som čas, koľko sme tam stáli. Chcela som tam aj skamenieť, len aby som sa nemusela vzdať jeho bozkov. Jeho pier.

"Nechceš už ísť domov?" dostal sa k slovu Patrik potom, čo sme sa horko-ťažko od seba odlepili.

Chcela som ísť domov, dať si horúcu sprchu, vypiť dva litre vody a zjesť pól chladničky, ľahnúť si do mäkkej postele a spať celý deň. Naozaj som chcela ísť domov, ale chcela som aj čo najdlhšie predĺžiť túto chvíľu. Znova som ho pobozkala.

"Ale tomuto sa môžme venovať aj doma, Mishi." nedobrovoľne som prikývla. Urobila som krok, dva, tri.... Pri každom kroku mi do nôh vystreľovala bolesť z modrín. Bola silná a presná ako presne mierená šípka.

"Ako ďaleko sme?" spýtala som sa po pár krokoch silnej bolesti.

"Za domom máme auto. Sme asi dvadsať minút od pláže."

Prikývla som na novo spracované myšlienky. Konečne sme sa dostali k autu.

"Čo máš s autom?" neveriacky som vypliešťala oči na červenú hromadu šrotu. "Moje auto..." jeho kávový FIAT. "Neprežilo rande so stromom cestou sem." zasmial sa. "Asi si nepadli do oka." štuchol do mňa.