Láska alebo nenávisť

Jedenásta kapitola: Nový rok

Vraví sa: Ako na nový rok, tak po celý rok. 

Je minúta pred polnocou, všetci stojíme so šampanským v ruke, hladíme na obolu a odpočítavame posledné sekundy. 

"Päť, štyri, tri, dva, jedna, A JE TU NOVÝ ROK." vykríkli všetci naraz.  Na oblohe sa zjavili tisícky svetielok, krásne vzory, preblikujúce farby a vzápätí sa stratili a už ich nahrádzali druhé.  Jediné čo mi prekážalo bol hluk z burácajucích petard.  

"Všetko dobré do nového roku." doskákala za nami Lucy. Štrngli sme si, na to som si štrngla s Johnom a nakoniec s Patrikom, ktorý ma stískal okolo pása. 

"Všetko." priložil mi pery na tie moje. "Dobré v novom roku miláčik." 

Rozozvučala sa hudba, ohňostroj sa pomaly končil. Už len tu a tam zažiarila nejaká tá svetlica. Opar prachu zo svetlíc sa pomali usádzal k zemi, vzduch bol ťažký a nepríjemný na dýchanie. Pozreli sme si ešte jedno predstavenie nejakej skupiny ktorú som absolutne nepoznala a vybrali sme sa domov. 

"Mali by sme ísť zablahoželať aj mame." prišli sme za Lucy zaujatou hudbou z pódia. Prikývla na súhlas, zbytočne by tu prekrikovala všetok ten hluk, aj tak by sme sa riadne nepočuli. Kráčali sme prázdnymi ulicami domov. Väčšina ľudí bola buď na námestí, alebo sa niekde opíjala a užívala si zábavu so svojou partiou. 

Ruka v ruke sme kráčali prázdnym chodníkom, zadívaná na hviezdy som pozerala smerom na oblohu. Na perách sa mi usadil úsmev keď cez oblohu preletela padajúca hviezda. Želala som si, aby bolo vždy všetko také ako dnes. 

Prišli sme domov, bránka otvorená, dvere tiež. Hodili sme na seba nechápavý pohľad. Vošli sme dovnútra. Všetko bolo rozhádzané, všade bordel, povyťahované šuflíky, skrinky...všade niečo. 

"Mamy?" zakričali sme s Lucy naraz. 

Neozvala sa. 

Vytrhla som si ruku z Patricovej vždy horúcej dlane a rozbehla sa po dome. Nenašla som ju. 

Ako poslednú som prezrela kuchyňu. Zažala som svetlo, porozhiadla som sa. Zo zadu ma upokojujúco objal Patric. 

Zrak mi spadol na žltý lístok pohodený na stole. Vytrhla som sa z objatia a vrhla sa po lístku. Podozrivo pomaly som čítala slová vyryté neznámym rukopisom na papieriku.

                                                                "Začala si zlú hru s nesprávnymi ľuďmi.

                                                                  Teraz sa hrá podľa našich pravidiel. 

                                                                 Tvoja mama je s nami a je len na tebe, ako dlho ešte                                                                                   bude nažive. Nájdi ju skôr ako vyprší čas a vyhrala si.

                                                                 Ak nie, bohužial, poslednú rozlúčku s matkou zmeškáš."

Vypliešťala som oči na papierik a hlavou sa mi prehnali dve myšlienky. V prvej som si spomenula na známu vetu: ako na Nový Rok, tak po celý rok - a v tej druhej mi preletelo hlavou moje želanie pri padajúcej hviezde: Chcem, aby bolo vždy všetko také, ako dnes. 

Najhoršie želanie, aké som si mohla priať. 

Do kuchyne sa vrútila Lucy a vytrhla mi lístok z ruky. Chvíľu ho čítala a potom položila otázku, na ktorú som nevedela odpovedať. 

"Čo budeme robiť?" 

Z očí mi stekali slzy. Nevedela som čo robiť. Nevedela som ako ju zachránim. Ale so založenými rukami tu určite len tak stáť nebudem!