Láska alebo nenávisť

Siedma kapitola: Návrat domov.

Cesta domov sa strašne vliekla. Patric mlčal, ja tiež. Ani len rádio sme nepustili. Aspoň som mohla v pokoji premýšľať nad uplynulými dvoma týždňami. V aute sme sedeli už asi desať hodín s drobnými prestávkami. Pokúšala som sa zaspať, no márne. V hlave mi vírilo príliš veľa myšlienok:

-Prvý deň nového školského roku.

-Prvý Patricov odpudivý pohľad na mňa. Patric stojí za mnou a prebodáva ma pohľadom, ktorý jasne hovorí, že sa k nemu nemám približovať..

-Večer keď ma Patrik dobrovoľne uniesol z domu. Zachránil ma.

-Krásny deň strávený v obchodnom centre, v kníhkupectve a následne som naštvaná odišla domov a večer utiekla. Našli ma lovci a tri dni ma držali ako úlovok na ktorom si môžu vybíjať svoje komplexy.

-Patrik v roztvorených dverách, prišiel ma zachrániť. Znova.

-Ja, ako som sa mu bez rozmyslu vrhla okolo krku.

-Naša prvá pusa.

-Môj prekvapený pohľad na starý PICKUP a môj úškľabok keď povedal, že jeho FIAT neprežil rande so stromom cestou za mnou.

-Šnorchlovanie.

-Tréning, ktorý spočiatku pripomínal vojnovú akadémiu a nakoniec to bola celkom zábava.

-Naše posledné tri noci strávené v jednej posteli, navzájom poprepletaný. Ja som Patricovi ležala na hrudi a počúvala jeho pravidelný tlkot srdca a spolu s ním snívala jeho sny, pretože len v noci som mala prístup k jeho myšlienkam.

-Patricové oči plné smútku, keď som mu povedala o tom, že som sa rozhodla vrátiť domov a naše prepletené prsty pokropené mojimi slzami lásky a smútku.

"Boli to tie najkrajšie dva týždne, aké som od života mohol dostať." prehovoril nakoniec Patric. Upriamila som naňho pohľad. Zovrelo mi žalúdok.

"Mrzí ma to." zašepkala som na pokraji zrútenia.

Prichádzali sme na našu ulicu, auto zaparkovalo pred bránkou k môjmu domu. Motor nechal naštartovaný, svetla na aute zasvietené. Načiahol sa za mojou rukou a chytil ju do svojej dlane. Stisol ju a mne stislo hruď. Oči sa mi znova zaliali slzami.

"Chcem aby si vedela..." trasľavo sa ozval jeho hlas. "Chcem aby si vedela, že vždy budem pri tebe. Stačí povedať a vrátim sa."

Nemala som hlas na odpoveď a tak som len prikývla. Pustil mi ruku a ja som pocítila, že niečo vo mne sa zlomilo. Vysúkala som sa z auta, slzy mi briežkom stekali po tvári na chladnú zem. Otvorila som kufor a vytiahla si malú tašku s batožinou. Držala som ju v ruke, stála som pri otvorenom kufri Patricovho auta. Poslednou spojkou medzi mnou a ním. Vedela som že sa musím odpratať, no nohy ma nepočúvali. Opatrne, aby som ním nebuchla príliš silno, (Patric sa nad tým vždy rozčuľoval) som zatvorila kufor. Cez zadné sklo som v spätnom zrkadle zazrela Patricov trpiaci pohľad. Šuchtavými krokmi som sa pobrala k malej bránke a otvorila som ju. Oproti Patricovmu domu sa mi tento náš zdal pustý. Bez kvetov v záhradke, bez mora za domom, bez postele s baldachýnom ako v sne, bez Patrica. Bez neho bude pusté všetko. Obrátila som sa tvárou k autu a vyslala som k nemu myšlienku tak, ako ma to učil.

"Ľúbim ťa." znela. Odpoveďou mi boli štyri slova od Patrica. "Navždy budem s tebou."

Otvorila som dvere na dome, zavrela som a zviezla sa po nich až k zemi. Príjemné pradenie motoru auta sa stratilo a s ním aj Patric. Sedela som opretá o dvere až kým mi nezostala zima. Pozviechala som sa a odpratala sa do svojej izby. Z tašky s vecami som vylovila Patricove tričko ktoré som si privlastnila a obliekla som si ho. Skĺbila som sa do klbka a s Patricovou vôňou na tričku som zaspala nepokojným, bezsenným spánkom.