Láska alebo nenávisť

Desiata kapitola: Zoznámte sa!

"Si si tým naozaj istý?" stáli sme pred domom, ruka v ruke, hľadeli sme si do očí.

"Prečo nie?" pobozkal ma. Za tú asi hodinu už asi miliónty krát.

"Naozaj?" spýtala som sa znova. Naozaj by som bola radšej, keby povedal nie a vrátil sa domov.

"Áno." presvedčivo odpovedal.

Vzdychla som si. Patric vedel čo tento vzdych znamená. Dokonale ich vedel rozlíšiť aj keď zneli vždy rovnako. Tento hovoril: tak poďme na to.

Otvorila som bráničku a vstúpili sme na dvor. Na schodoch sa svietilo a vo dverách už stála vysmiata mama .

"Ahoj mami." ostýchavo som ju pozdravila .Nemala som sa prečo báť, vedela som, že mi verí a že mi Patrica nezatrhne. Ale bol to zvláštny pocit, predstavovať svojho priateľa mojej matke. V duchu som si rátala do desať. A znova. A znova. A znova. Stále dookola. Patric mi povzbudivo stisol ruku.

"Dobrý večer." Natiahol ruku k mojej mame. "Vy musíte byť Mishina mama." Potriasli si rukou.

"A ty musíš byť Mishin priateľ." s úsmevom zdvihla jedno obočie.

Vždy ma strašne zaujímalo, ako to robí? Mne to nikdy nešlo. Nikdy. Nech som to trénovala akokoľvek, nešlo to. Docielila som akurát tak efekt retardovanej baby.

"To budem ja." opätoval jej úsmev.

"Tak nemrznime na schodoch, ale poďme dovnútra. Pripravila som horúci čaj a aj nejaké maškrtky."

------------------------------------------------------

Po zvyšok večera sme sedeli na gauči, Lucy s Johnom na jednej strane, Ja s Patricom na druhej strane a mama v kuchyni, kde umývala riady a nakoniec zašla k sebe do spálne s novou knihou. My sme pozerali rôzne filmy, či rozprávky až takmer do noci.

"Vy ešte nespíte?" prišla nás pozrieť mama. Všetci sme na ňu obrátili pozornosť.

"Ja už pôjdem." zdvíhal sa Patric na odchod.

"Nie, nie...zostaň. " zastavila ho mama..... "Kde vlastne bývaš?"

"Momentálne v hotely. Prejdem sa tam a zajtra niečo vymyslím."

"Nebudeš predsa platiť drahý hotel." pokrútila hlavou. "Prespi u nás."

Sánka mi padla až na kolená. Naozaj moja mama chce, aby u nás prespal môj vlastný frajer? To pripadá len mne také choré? Podľa mňa to nie je celkom normálne.

"Kde bude spať?" celkom nepríjemným, priam až odraďujúcim tónom som sa spýtala.

"Predsa u teba" zasmiala sa. "Vypadá ako celkom rozumný chlapec." hodila pohľad na Patrica. "Ak sa o nič nepokúsi...." zasa to jej jedno zdvihnuté obočie. Niekedy ma z toho berú fakt mrákoty.

Pohľad Patrica priamo do mojej tváre upútal zasa moju pozornosť. Falošne som sa usmiala a prikývla. Bolo vidieť že klamem, ale čo už. Bolo mi divné, že moja vlastná matka mi nasťahovala frajera do izby. Uf.....čo na to povedať? Asi radšej idem spať.

------------------------------------------------------

Tak dobre ako teraz pri Patricovi som sa už dávno nevyspala. Prespala som takmer celú noc až na to, že ma zobudilo bzučanie mobilu. Rozospatými očami som otvorila sms-ku v ktorej sa písalo, že zajtra ide Sára a jej kamarátky do nákupného centra. Mne sa ale moc ísť nechcelo. Radšej tento deň strávim s Patricom. Na sms-ku som reagovala až ráno. Komu by sa chcelo odpisovať o tretej ráno, keď môžete radšej spať a snívať sny vášho partnera? Asi iba ten najväčší magor. Iné vysvetlenie ani nemám.

------------------------------------------------------

31.december

Je Silvester. Patric tieto dni spával u nás. Spočiatku mi to bolo trochu divné, ale netrvalo dlho a zvykla som si.

Včera sme sa boli prejsť aj s Lucy a Johnom do parku. Samozrejme, to by nebolo ono, keby sa nestrhla guľovačka. Snehové gule lietali jedna radosť, no tento krát sme boli porazené mi a nie chlapi. Obe sme už boli do nitky mokré, zvalené na zemi za stromom, schovávali sme sa pred lietajúcimi guľami. Lapali sme po dychu, už asi 45 minút sme tu bojovali ako v prvej svetovej vojne- zákopovej. Dva fronty, západný a východný a bili sme sa o to, kto sa ku komu priblíži viac. Jednoznačne sme prehrávali. Patric s Johnom nám už boli za chrbtami. Teda, už nie za chrbtami ale rovno nad hlavami. Skrčili sme sa ku kmeňu obrovského dubu bez listov, čakali sme útok ktorý každú chvíľu mal prísť.

Okolo hlavy mi preleteli tri snehové gule mierené tak aby ma netrafili, ale aby som sa musela prikrčiť k zemi a zostať tam ležať. Samozrejme že ma prisadol. Do ruky nabral za hrsť snehu a pokúšal sa mi ho napchať za tričko.

"Nie! Prosím!.Nie!" kričala som z plného hrdla.

"Nie? A čo za to?" zapáral.

"Dám ti pusu." žmurkla som. Vedľa nás sa chichúňala Lucy.

Privrela som oči, našpúlila ústa, čakala som na Patricové pery, no namiesto toho som pocítila len hŕbu snehu na tvári. Nazúrene som zavrčala pomedzi zuby.

"Toto si ešte odskáčeš." poslala som mu myšlienku.  

Celý deň sme sa takto bláznili, domov sme prišli úplne premrznutý, skrehnutý na kosť.

"Tak,  čo máme v pláne zajtra?"  usmial sa na mňa Patric.  

"Je Silvester....." pripomenula som mu. 

"Tak ho treba osláviť." zapojila sa aj Lucy.

"Čo keby sme šli korčuľovať?" navrhol Patric. 

"Súhlasím." prikývla Lucy. 

Nemala som nič proti a tak sme teraz tu a korčuľujeme sa na námestí...... Je tu halda ľudí, je tu zima, všetko predražené, ale je tu dobre..... O pól noci sa bude robiť ohňostroj a prípitok. Dovtedy sa tu určite zdržíme.